Slávna snemovňa,
Od chvíle, čo 4. februára t. r. Národná rada Slovenskej republiky rozhodla vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, posunúť do druhého čítania – hlasovalo vtedy 137 prítomných poslancov: 79 z nich bolo za (väčšina koalície), 57 sa zdržalo (prevažne opozícia) a len 1 poslanec bol proti (Peter Miššík z SDKÚ), jediný opozičný poslanec, ktorý hlasoval za prerokovanie novely v druhom čítaní bol Jószef Berényi z SMK – som dostal nespočetné množstvo nelichotivých hlasov našich spoluobčanov, nielen svojich voličov. Považujem za otázku svedomia tlmočiť tomuto zákonodarnému zboru tieto kritické hlasy, ktoré vyjadrujú jednak určité obavy vzdelaného občana, ako aj potvrdzujú určitý odstup medzi administráciou a administrovanými.
Táto novela považuje za trestný čin (§ 422) prechovávanie akéhokoľvek materiálu, ktorý bude označený za extrémistický, ale kto ho za taký označí a na základe čoho, to už nie je presne definované. Čo to môže byť? Môžu to byť veci, ktoré človek zdedil, darovali mu, podhodili mu... Takto môžu byť označené aj diela klasikov ako Marcus Tullius Cicero, Marcus Aurelius, Victor Hugo, Fjodor Michajlovič Dostojevský, Božena Němcová, Šándor Petőfi, Jan či Pablo Neruda, Martin Rázus či Andrej Žarnov alebo náš súčasník Štefan Moravčík. Aj Ľudovít Štúr – lebo bol proti uhorskej vláde a orientoval sa na Rusko. A čo Ind Salman Rushdie? Jeho Satanské verše sú extrémistický materiál? Hudba, cédečko v cudzej reči, ktorej občan ani nemusí rozumieť, sú extrémistický materiál? Tiež to môžu byť skladby autorov populárnej hudby – za extrémistickú skupinu môže byť takto označená napríklad skupina Beatles preto, lebo John Lennon svojho času prehlásil, že je populárnejší viac ako Ježiš Kristus, alebo preto, lebo skomponovali pieseň Back in the U. S. S. R., podobne skupina Rolling Stones, Led Zeppelin a i.). Ale aj skladatelia klasickej hudby, napríklad Giuseppe Verdi či Richard Wagner môžu byť prehlásení za extrémistov... A čo ak sa niekto zaujíma o určité historické obdobie, pripravuje sa na nejaké štúdium... atď.
Novela sa vzťahuje na prechovávanie dokumentov v akejkoľvek forme (tlačovej, elektronickej, zvukovej, obrazovej), pričom tieto dokumenty môžu byť aj dodatočne označené za extrémistické. Ak si na Slovensko niekto prinesie knihu o revízii Trianonu, ktorá je v Maďarsku legálna, na Slovensku bude považovaná za extrémistickú? Extrémistom sa môže stať, a teda byť súdený, človek, ktorý má knihu, časopis či cédečko, ktoré budú označené za extrémistické, ale inak je to človek bezúhonný, ktorý nešíri nenávisť a nemá ani úmysel šíriť takéto médiá? Takto sa vládnuca moc veľmi jednoduchým spôsobom môže zbavovať politických oponentov! To tu už bolo takmer polstoročia, raz v šedivej, potom v červenej réžii. Ďakujem, nie.
Slávna snemovňa,
Novela je tendenčná – ak expressis verbis potiera propagáciu čiernej či šedivej totality, vonkoncom sa nezmieňuje o potieraní propagácie červenej totality...
Už na prvý pohľad je zrejmé, že vláda touto novelou robí nadprácu, tak z hľadiska vnútroštátneho ako aj medzinárodného práva, pričom obe tieto oblasti práva nie sú v nej dostatočne rozlíšené. Pod rúškom boja proti extrémizmu zavádza a vymedzuje názorový delikt tak široko, že to zaváňa novou totalitou.
Novela predpokladá v malej Slovenskej republike masový výskyt takých javov ako xenofóbia, nenávisť, rasizmus a pod., ktoré javy sú typické pre vyspelejšie národy a veľké štáty, priťahujúce emigrantov alebo sú známe ideológiami, ktoré sú v základe takýchto javov. Z novších i starších slovenských dejín vieme, že tieto javy u nás mali a majú prevažne exogénny pôvod. Tiež nie je dnes žiaden problém taký rasovo motivovaný incident vyvolať či zinscenovať umelo. Na druhej strane výskyt podobných javov ide ruka v ruke s krízou autority, neporiadkom, anarchiou, nedôveryhodnosťou či poddimenzovanosťou polície atď.
Ide ďalej o javy, ktoré sú už v podstate pokryté jestvujúcim právnym poriadkom nášho štátu, len ho treba dodržiavať a uplatňovať na celom území Slovenskej republiky. Napríklad všetky prejavy hrubej neslušnosti či výtržnosti uvedené v § 364, odsek 1, písmená a) až e) sú už uvedené v doterajšom Trestnom zákonníku či v iných našich zákonoch. Mám na mysli inkorporované dohovory Rady Európy, ktorá sa v návrhu zákona, na rozdiel do Európskej únie, nespomína: Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (č. 552/1992 Zb.), Európsky dohovor o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch (č. 295/1993 Z. z.), Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (č. 26/1995 Z. z.), Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín (č. 160/1998 Z. z.). Európska komisia na boj proti rasizmu a intolerancii (ECRI) vyhodnocuje pravidelne národné i medzinárodné opatrenia v tejto oblasti. Adresovala, či už ona alebo Výbor ministrov Rady Európy, nejaké odporúčania či uznesenia Slovenskej republike v tomto zmysle? V Dôvodovej správe nie je o tom reč.
Ak novela Trestného zákona neprehlbuje rozdelenie spoločnosti, komu je určená? Bude sa vzťahovať aj na protištátne aktivity niektorých politikov Strany maďarskej koalície a ich predchodcov? Umožní postihnúť slovenských členov Fóra poslancov tzv. karpatskej kotliny*? Možno o tom pochybovať, keďže sa proti nim nič nepodniklo ani podľa doterajšieho trestného zákonníka. Pritom informácie o tom, koľkokrát prekročili hranicu, kde boli, čoho sa zúčastnili, čo povedali, nechýbajú.
Budú sa vzťahovať aj na slovenský národ očierňujúce výroky – Slováci sú rasisti, antisemiti, fašisti a pod. – niektorých slovenských intelektuálov? Sú tiež takého výroky v súlade s inak vynikajúcimi slovensko-izraelskými vzťahmi?
Ak by tento vládny návrh bol myslený ako nasledovaniahodný príklad pre okolité štáty, najmä Maďarsko, je to iluzórne, ba nebezpečne iluzórne: represívne zložky by museli bojovať na dvoch frontoch, zatiaľ čo radikálne hnutia v okolitých štátoch budú prekvitať.
Slávna snemovňa,
Peter Minár vo svojom článku Extrémizmus považuje novelu trestného zákona za kontraverznú, pretože pod zámienkou „boja proti extrémizmu“ ešte viac obmedzuje slobodu občanov.
Okrem iného sa snaží zavádzať nové definície, ktoré majú uľahčiť trestanie extrémizmu, či navrhuje sprísnenie trestov pre ?popieračov šoa?.
Podľa slovenského biblistu svetovej povesti Jozefa Heribana (1925 – 2009) vo vzťahu k vyvražďovaniu Židov je primeranejšie používať hebrejský termín šoa, pretože sémanticky lepšie vyjadruje skutkovú podstatu. Novohebrejské slovo šoa (haAv, šô’ah = zničenie, záhuba) je špeciálny, nezameniteľný a nespochybniteľný výraz znamenajúci zničenie, holokaust Židov vo zvláštnych vyhladzovacích táboroch prostredníctvom plynu a spaľovacích pecí počas nacistického režimu nemeckej Tretej ríše. Od roku 1951 si Štát Izrael pripamätúva 27. nisan ako Yôm ha-šô’ah, ako Deň šoa, smútočný deň obetí nacistického kynoženia Židov. Inštitút Yad wa-Šem, založený roku 1953 v Jeruzaleme, sa venuje výskumu a dokumentácii šoa. V širšom medzinárodnom meradle výraz šoa použil prakticky ako prvý až Claude Lanzmann a to vo svojom monumentálnom a jedinečnom filmovom dokumente zroku 1985 Shoah o nacistickom vyvražďovaní Židov. Možno vyjadriť želanie, aby sa v slovenčine zaužíval jednoznačný termín šoa namiesto zaužívaného, avšak sémanticky nie celkom presného anglicizmu holocaust.
Anglicizmus holocaust sa síce zaužíval ako termín na vyjadrenie určujúce vykynoženie Židov vo vyhladzovacích táboroch počas nacistického režimu nemeckej Tretej ríše, podstatné meno holokaust však pochádza z gréčtiny. Je zloženinou slova holos značiace ‚úplne‘, ‚celkom‘ a slova kaustos značiace ‚spálený‘, ‚úplne zhorený‘,vzťahujúce sa na posvätnú obetu. Znamená starozákonnú obetu, ktorá na oltári „vznáša sa v ohni“ a je spopolnená do tla. Takto sa označovalo obetovanie (zvierat, jedla), patriace vo svojej celosti Bohu, ktorému sa týmto najvýraznejším spôsobom prejavovala poklona, oddanosť, vyjadrenie závislosti. Zákon, čo určoval pravidlá holokaustov a obrady, čo sa na ne vzťahovali, podrobne určuje prvá kapitola tretej knihy Mojžišovej, Leviticus. Úplné spálenie obeti, celopal, Všemohúci prijímal so zaľúbením, čo dokazuje viackrát opakovaný výraz vzťahujúci sa na jednotlivé holokausty považované za „zápalnú obetu príjemnej vône pre Pána“ (Lv 1, 9, 13, 17).
Najvážnejší zásah do slobody občanov však predstavuje absurdne koncipovaný trestný čin ?prechovávania extrémistických materiálov?, ktorý možno zneužiť doslova proti komukoľvek. Celkovo je tento návrh zákona koncipovaný tak nešikovne, že sa nepozdáva nielen pravici, ale ani ľavici ? obávajú sa ho totiž aj živly živiace sa lovom údajných extrémistov.
Novela definuje, že pod ?extrémistickou skupinou? sa rozumie ?spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu?. ?Trestný čin extrémizmu? je ?definovaný? tak, že sú vymenované jednotlivé už existujúce trestné činy a tie sú označené za ?trestné činy extrémizmu? (napr. popieranie šoa, podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných ľudských práv a slobôd). Samotný pojem ?extrémizmus? však nikde nie je definovaný.
Pod ?extrémistickým materiálom? zase treba chápať napr. písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, či programov, alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. Trestné pritom je už i len samotné prechovávanie týchto takzvaných ?extrémistických materiálov?. Trestá sa odňatím slobody až na dva roky. Avšak extrémistickým materiálom je len taký materiál, ktorý sa „vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu alebo pre ich náboženské vyznanie“.
Týmto sa snažil zákonodarca odfiltrovať prípady napr. vojenských historikov a zberateľov od skutočných ?extrémistov?. Avšak je to opäť diletantizmus.
Slávna snemovňa,
Predstavte si nasledovnú situáciu: objednáte si cez internet knihu zo zahraničia, ktorá je svojím obsahom kontraverzná, napr. z oblasti historického revizionizmu. Ako máte vedieť či bola „vytvorená s účelom podnecovať nenávisť“, keď nemáte ani potuchy o okolnostiach jej výroby a kupujete ju ako koncový zákazník? Tým skôr, že „vytvorená s účelom šíriť nenávisť“ nie je objektívna skutočnosť, ale vec interpretácie súdu a vzhľadom na úroveň súdnictva na Slovensku sa môže líšiť od miesta k miestu a od sudcu k sudcovi.
Každopádne, nepomôže vám, že ku kúpe knihy vás doviedol len úprimný záujem a v žiadnom prípade ňou nemáte za cieľ šíriť nenávisť, pretože na to, aby sa materiál stal ?extrémistickým?, stačí, aby bol len za týmto účelom vyrobený a nie za akým účelom ho používate vy. Z trestného zákona teda explicitne vyplýva, že odsúdený na stratu slobody môže byť aj človek, ktorý nešíril nenávisť, nemal za cieľ ju šíriť a to dokonca aj vtedy ak tieto skutočnosti dokáže.
Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že prechovávanie extrémistického materiálu je úmyselný trestný čin, ktorý v rámci subjektívnej stránky vyžaduje „minimálne uzrozumenie s tým, že páchateľ vyrába, rozširuje alebo prechováva materiály, ktoré sú extrémistickými materiálmi v zmysle legálnej definície podľa citovaného ustanovenia“. Zákon však neobsahuje žiadne korešpondujúce ustanovenia. Súd sa síce pri výklade zákona môže inšpirovať dôvodovou správou, a často tak robí, samotný zákon však neobsahuje takúto brzdu a teda aj za neúmyselné držanie extrémistického materiálu môže človek ísť do väzenia.
Toto ustanovenie je teda zneužiteľné proti komukoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Nie je problém hocikomu spraviť domovú prehliadku, nastrčiť mu počas nej nejaký leták, odznak alebo brožúru, a následne ho zavrieť za ich prechovávanie. Podobné kľučky sa používajú napríklad pri díleroch drôg, ktorí sú tak šikovní, že im nevedia nič dokázať. Tu by ale išlo o likvidáciu politických oponentov, čím by sa režim stal totalitným.
V každom prípade je choré, že vôbec môžete byť poslaný do väzenia, aj keď ste nikomu nespôsobili žiadnu škodu: len za to, že máte doma nejaké dokumenty, vlajky, oblečenie, odznaky a pod. Potom sa rovno môže postaviť mimo zákon aj prechovávanie kuchynských nožov, keďže tie môžu spôsobiť a spôsobujú oveľa viac zranení a úmrtí než sto portrétov diktátorov, ktorých krásne znázornil vo svojom povestnom filme Charles Chaplin.
Pán minister a podpredseda vlády, chcete sprísniť trest, ktorý by vôbec nemal existovať?
Návrh ministerstva spravodlivosti taktiež navrhuje sprísniť a rozšíriť trest pre páchateľov, ktorí ?popierajú šoa?. Dôvodom je, že ?nie je možné hanobiť pamiatku zosnulých v koncentračných táboroch?. Ale čo napríklad niektorí proizraelskí blogeri, ktorí ?hanobili pamiatku zosnulých? z masakru v palestínskej Qane? Ich choré a odporné výplody vtedy zverejnil aj denník Sme ? má život Araba menšiu cenu ako život Žida? Okrem toho je rozdiel niečo hanobiť a popierať existenciu niečoho. Niekto môže ľutovať všetkých židov, ktorých nacisti zabili, ale čo ak na základe vlastného výskumu dospeje úprimne, hoci aj trebárs nesprávne, k záveru, že v Majdanku židov systematicky nezabíjali?
Kde je hranica medzi ?popieraním? a ?diskusiou?? Prax zo zahraničia nám ukazuje, že sa medzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje, keďže každé „popretie“ šoa sa zrovnáva s propagáciou nacizmu (v tejto súvislosti je zaujímavé, že tzv. „otec revizionizmu“, Paul Rassinier bol sám väzňom koncentračného tábora a bol bojovníkom francúzskeho protinacistického odboja).
Iste, diskutovanie o týchto záležitostiach môže byť pre niekoho traumatické, rovnako ako keď niekto spochybňuje existenciu Ježiša Krista, čo môže pohoršovať tradičného kresťana, alebo zosmiešňovanie proroka Mohameda uráža moslimov. To však nie je dôvod, aby sa o tom v demokratickej spoločnosti nediskutovalo a tobôž nemožno z tohto dôvodu posielať ľudí do väzenia a robiť im záznamy v trestnom registri ! Ak niekto demagogicky zneužíva šoa na šírenie svojej propagandy, treba tu kontrovať konkrétnymi argumentmi a nie v zákone definovať (navyše absolútne nedostačujúcim spôsobom), ktoré teórie sú prípustné a ktoré nie a navyše postihovať aj tých, ktorí v rámci seriózneho výskumu prídu ku (pre niekoho) kontraverzným záverom.
V dôvodovej správe k zákonu zákonodarca spomína a snaží sa argumentovať budúcim záväzkom Slovenskej republiky „postihovať verejné ospravedlňovanie, popieranie a vážne zľahčovanie nielen šoa, ale všetkých genocíd, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov ustanovených Rímskym štatútom Medzinárodného trestného tribunálu a Chartou Medzinárodného vojenského tribunálu zriadeného Londýnskou dohodou z 8. augusta 1845 (sic)“. V budúcnosti teda môžeme očakávať zavedenie ďalších skutkových podstát, zakazujúcich ?popieranie? ďalších vojnových zločinov, genocíd a zločinov proti ľudskosti. Ak by takýto vývoj pokračoval, vzhľadom na charakter ľudských dejín hrozí, že čoskoro už historici nebudú mať o čom diskutovať...
Práve tu by sa mali masmédiá ? ?strážne psy slobody a demokracie? ? ozvať a vyvinúť na vládu, opozíciu aj parlament silný nátlak. Zatiaľ sú však akosi ticho.
Slávna snemovňa,
Záverom jedna zásadná reflexia.
Budú historické tézy určené zákonom?
Takto nadpísal 7. júla 2007 [III 3-11, 2007, zošit 9769] jeden zo svojich redakčných článkov vari najprestížnejší časopis katolíckeho sveta La Civilta Cattolica, ktorý ešte roku 1850 založili v Neapole talianski jezuiti.
Píšu v ňom o návrhu nemeckej ministerky spravodlivosti Brigity Zypriesovej, členky sociálnodemokratickej strany, aby sa vo všetkých štátoch Európskej únie uplatňovala taká legislatíva proti popieraniu šoa, aká platí v Nemecku. Tento návrh vyvolal dlhé diskusie. Bol predstavený 14. – 16. januára 2007 na stretnutí ministrov spravodlivosti v Drážďanoch. Taliansky minister spravodlivosti Clemente Mastella ho privítal. Zároveň oznámil, že na nasledujúcom zasadaní talianskej vlády 29. januára, na Deň pamäti, predloží návrh zákona proti popieraniu šoa. Podľa Mastellu hlavným cieľom takéhoto opatrenia je potlačiť každý „výbuch antisemitizmu“ a toto opatrenie má predovšetkým „zásadný význam pre všetky menšiny. Ak niekto popiera, že tie fakty sa stali, znamená to, že to, čo bolo zdokumentované, by nebola pravda. Je to teda priestupok proti pamäti a dejinám“.
Smernica Rady ministrov spravodlivosti Európskej únie z 19. apríla 2006 stanovuje, že tí, čo „verejne nabádajú k násiliu a k rasovej nenávisti“ alebo „verejne obhajujú, popierajú alebo vulgárne banalizujú genocídy, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny“ budú potrestaní jedným až tromi rokmi odňatia slobody. Text sa teda neodvoláva na žiadny konkrétny prípad a členským štátom necháva istý priestor na voľné zváženie, ako ho aplikovať.
Iniciatívu talianskej vlády síce niektorí tamojší intelektuáli a predstavitelia židovských obcí prijali pozitívne, iní ju však tvrdo kritizovali. 23. januára sa vo viacerých denníkoch objavil „Manifest proti popieraniu slobody v historickom výskume“, ktorý vypracovali Marcello Flores, Simon Levis Sullam, Enzo Traverso a podpísalo ho viac ako 200 historikov a novinárov rôzneho ideologického zamerania. Autori manifestu vyjadrili znepokojenie nad faktom, že taký vážny a znepokojujúci problém, ako je stupňujúce sa šírenie antisemitizmu a historických pseudoprávd popierania šoa alebo znižovanie jej významu medzi mládežou, sa bude riešiť cez súdnu prax a pod hrozbou odsúdenia a odňatia slobody. Manifest uvádza, že celkom nedávno začali popieranie šoa príliš propagovať médiá, čo spôsobilo, že isté skupiny začali tento trend imitovať. „Ide o nevyhnutný kultúrny zápas, výchovnú prax a morálne napätie, potrebné na to, aby spoločenské svedomie a etická uvedomelosť obsiahli historickú pravdu o šoa. Podľa nás je nanajvýš nebezpečné toto všetko nahrádzať riešením založeným na hrozbe zákona“. Autori tohto manifestu uvádzajú viacero dôvodov, prečo by sa to nemalo stať.
Predovšetkým by to poskytlo popieračom šoa príležitosť, aby sa pasovali za obhajcov slobody vyjadrovania – jedným zo základných práv modernej demokracie a jedným z najvýznamnejších výdobytkov na politicko-kultúrnom poli. Okrem toho by sa stanovila „štátna pravda o faktoch dejinnej minulosti“, čo by mohlo odňať legitimitu práve tým pravdám, ktoré chceme ochraňovať alebo podporovať. Historická pravda „pod záštitou“ alebo takpovediac „legálna“ či „oficiálna“ historická pravda je akási pseudopravda v tom zmysle, že sa neopiera o autoritu výskumu a o svoju schopnosť pravdivo osvetliť aj nedávnu minulosť, ale o autoritatívnu a nivelizujúcu silu zákona. Skutočný historický výskum však potrebuje predovšetkým slobodu vyjadrovania a prísnu metodiku, ktorá sa nebojí konfrontácie. Spomenutý manifest sa dotýka aj myšlienky, o ktorých sa v historických kruhoch hojne diskutuje: ide o „jedinečnosť šoa“.
Podľa nej je šoa zvláštna, jedinečná udalosť, ktorú nemožno konfrontovať so žiadnou inou dejinnou udalosťou, a tým pádom sa dostáva „mimo histórie alebo na vrchol pomyselnej klasifikácie absolútneho zla v súčasnom svete“.
Podľa niektorých historikov je síce takéto stanovisko pochopiteľné a sčasti s ním možno aj súhlasiť, no nestačí na to, aby zabránilo potrebe zákona, ktorý má aj odňatím slobody trestať popieranie šoa a iných veľkých genocíd, ktoré sa udiali v minulom storočí. K tejto téme treba uviesť, že francúzske Národné zhromaždenie prednedávnom schválilo zákon o trestaní popierania arménskej genocídy. Vyslúžil si kritiku niektorých intelektuálov, ktorí neveria v účinnosť podobných opatrení, a takisto vyvolal živý protest tureckej vlády. Podľa „nového filozofa“ Bernarda-Henriho Lévyho takýto typ legislatívy neobmedzuje historický výskum, ale nečestnú prácu popieračov šoa: „Práve oni prostredníctvom falzifikácie a absurdít zastierajú stopy a komplikujú veci“. Tento francúzsky intelektuál tvrdí, že často používaným strašiakom na boj proti takémuto typu zásahu je znásobenie podobnej legislatívy, čiže zákonov, ktoré stanovujú štátnu pravdu. „Tí, ktorí sú proti takýmto opatreniam, hovoria: Kam by sme to došli? Keď už teda zavádzame také zákony, prečo zároveň neschváliť aj zákon o kolonializme, o Vendée, o Svätobartolomejskej noci, o Mohamedových karikatúrach, o hrešení? – píše 19. januára 2007 v Corriere della Sera. – „Nesmerujeme náhodou k politickej korektnosti, ktorá zakazuje vyjadrovanie názorov, ktoré nie sú v súlade s normou? Nejdeme v ústrety desiatkam či stovkám zákonov o pamäti, ktoré budú mať jediný dopad – a to ten, že priestor diskurzu a myslenia sa posunie do súdnej oblasti?“
Lévy píše, že takéto otázky sú na prvý pohľad rozumné, ale v skutočnosti zachádzajú za hranice problému, a to z dvoch dôvodov. Predovšetkým by nešlo o zákony o pamäti, ktoré sú niekedy diskutabilné a nie vždy účinné, ak majú vytvoriť isté zmýšľanie alebo zdieľanú historickú kultúru. Po druhé, takýto typ opatrenia by sa výlučne týkal iba genocíd, a genocída sa udiala „trikrát, štyrikrát, maximálne päťkrát, ak pripočítame Rwandu, Kambodžu a Darfúr“. Toto stanovisko síce spomína veľmi dôležité problémy, ale zdá sa byť trocha generické. Kto totiž rozhoduje o tom, že masakra alebo etnické čistky boli či neboli genocídou? Má v tejto oblasti rozhodnúť národný parlament sám za seba, alebo sa má pridŕžať deklarácií a rozsudkov, ktoré vydávajú medzinárodné organizácie? Ďalej si môžeme položiť otázku, či okrem Dohovoru o predchádzaní a potláčaní genocíd z roku 1948 existuje dostatočne špecifická norma, ktorá by bola odolná aj proti politickej inštrumentalizácii takejto citlivej problematiky. Je lepšie vydávať zákony ohľadom jednotlivých aktov genocídy podľa francúzskeho modelu, alebo vydávať všeobecné zákony, aby sa predchádzalo takémuto typu zločinu, a bol odsúdený a potrestaný? Spomenuté problémy sú veľmi závažné a riešenie nie je na dosah ruky.
* * *
Vráťme sa však k historickej debate, ktorú vyvolala iniciatíva talianskeho ministra spravodlivosti Clementa Mastellu. Ktosi v nej zdôraznil, že opatrenie tohto rázu by sa nemalo obmedzovať iba na trestanie popierania šoa ako deklarovanej a militantnej formy antisemitizmu, a teda zastaviť sa iba pri právno-formálnom akte. Okrem toho by sa zákon mal presne zmieňovať o zodpovednosti najprv monarchisticko-fašistického štátu a potom aj Talianskej sociálnej republiky, tzv. Republiky zo Saló, ktorú nesú za prenasledovanie a vyhladzovanie talianskych Židov: „V tom prípade aj právna norma prispeje k tomu, aby si táto krajina viac uvedomila vlastnú historickú zodpovednosť. Tá sa príliš často zahaľovala do závoja mlčania“ – píše B. Mantelli v La Stampa26. januára 2007. Podľa iných pozorovateľov by sa takéto opatrenie okrem toho aj vhodne začlenilo do nového kurzu komunitárnej politiky Európskej únie.
Prednedávnom sa Európska únia otvorila smerom na východ a prijala nové členské štáty, kde má antisemitizmus dávne korene a v ktorých na rozdiel od západoeurópskych krajín neprebehla dostatočne pozorná historická reflexia týchto tém. V diskusii zaznelo, že by bolo vhodné, aby všetky európske štáty mali legislatívu, ktorá by čelila nebezpečenstvu popierania holokaustu alebo znižovania jeho významu. Týmto spôsobom by sa bojovalo proti antisemitizmu a bol by to významný krok k európskej identite, založenej na zdieľaných hodnotách. Jej neprítomnosť sa doteraz opodstatnene kritizuje. O to viac, že aj na medzinárodnej úrovni dosiahlo popieranie šoa hodnotu politickej propagandy, a to tak, že sa stala akousi pravdou alebo štátnou doktrínou. Európa je miestom, kde došlo ku šoa. Ak nevyšle silný a jasný signál ohľadom tejto veci, štáty, ktoré popierajú šoa, si to môžu vysvetliť ako znak slabosti a rozkolu. To nepriamo vyvolá agresívny postoj k Židom a k Izraelskému štátu zvlášť, ktorý by podľa týchto štátov mal zmiznúť z mapy sveta.
* * *
Návrh zákona z pera talianskeho ministra Mastellu sa však priamo neodvoláva na popieranie šoa, ale všeobecne uvádza „trestný čin nabádania ku konaniu zločinov proti ľudskosti a obhajovania zločinov proti ľudskosti“. To znamená, že pri zvažovaní faktov sa talianska vláda rozhodla, že zohľadní kritické pripomienky zo spomínaného manifestu.
Čo vlastne obsahuje toto vládne opatrenie? Skladá sa zo siedmich článkov a z nich je najdôležitejší ten prvý. Stanovuje, že do Trestného zákonníka sa zaradia články 414a, b a c. Článok 414a trestá odňatím slobody od troch do dvanástich rokov „nabádanie a obhajovanie zločinov proti ľudskosti“. Tieto zločiny vymenúva štatút Medzinárodného súdneho dvora, ktorý taliansky štát ratifikoval zákonom 12. júla 1999, č. 232. Článok 414b nesie názov „Akty diskriminácie z rasových, etnických, narodnostných a náboženských dôvodov“ a opakuje obsah čl. 3 zákona 654 z roku 1975. Trestnou robí každú možnú formu šírenia myšlienok, ktoré sú založené na rasovej nenávisti, a takisto aj nabádanie k činom tohto charakteru. Zakazuje zakladanie spolkov, ktoré majú medzi svojimi cieľmi nabádanie k diskriminácii alebo k násiliu.
Trest pre toho, kto šíri takéto myšlienky, môže mať výšku až jeden a pol roka, a ten, kto sa sám dopúšťa násilia, aktov provokácie k násiliu z vyššie spomenutých dôvodov alebo nabáda k takémuto správaniu, môže byť potrestaný šiestimi mesiacmi až štyrmi rokmi odňatia slobody. Článok 414c stanovuje priťažujúcu špecifikáciu pre trestné činy vymenované vyššie, za predpokladu, že daná osoba popiera alebo bagatelizuje existenciu jedného z takých zločinov, ale len vtedy, ak existencia týchto zločinov bola objasnená na národnom alebo medzinárodnom súde. Na základe tejto úpravy postačí jednoducho „šíriť“ antisemitské myšlienky, idey o nadradenosti rasy alebo rasovú nenávisť, aby bola daná osoba stíhaná. Nemusí teda ísť o „propagandu“. Predstaviteľ talianskeho ministerstva spravodlivosti poznamenal, že – ako píše 25. januára 2007 La Repubblica – v tomto prípade bude záležať od „sudcov a ich interpretácie tejto novej legislatívnej úpravy, či myšlienky alebo prejavy historikov alebo autorov, čo popierajú šoa, možno považovať za šírenie ideí založených na nadradenosti rasy alebo na rasovej nenávisti.“
* * *
V Európe stanovuje trestnosť popierania šoa mnoho legislatívnych aktov. Zákon Gayssot z 13. júla 1999 vo Francúzsku trestá odňatím slobody až jeden rok (a/alebo pokutou 45 000 eúr) osoby, ktoré písomne alebo ústne na verejných miestach popreli existenciu jedného zo zločinov proti ľudskosti, ako ich definuje štatút Medzinárodného vojenského súdneho dvora v Norimbergu. Týchto zločinov sa môže dopustiť buď organizácia, ktorá bola vyhlásená za zločinnú na základe článku 9 toho istého štatútu, alebo osoba, ktorú francúzsky alebo medzinárodný súd uznal za vinnú z týchto zločinov. 12. októbra 2006 francúzske Národné zhromaždenie nedávno rozšírilo aplikáciu trestných úprav na tých, ktorí popierajú existenciu arménskej genocídy. V španielskom právnom systéme je popieranie genocídy trestné podľa čl. 607, posledná odrážka Trestného zákonníka. Jedným až dvoma rokmi odňatia slobody trestá tých, čo šíria myšlienky alebo doktríny popierajúce alebo ospravedlňujúce zločiny genocídy, alebo sa snažia rehabilitovať režimy či inštitúcie, ktoré uplatňovali praktiky genocídy.
Zvláštny význam na tomto poli má legislatíva, ktorú prijalo Rakúsko a Nemecko. Týka sa špecificky šoa a prísne odsudzuje tých, ktorí sa pokúšajú negovať historickú pravdu. Táto legislatíva zodpovedá predovšetkým tomu, že oba národy pocítili potrebu očistiť si pamäť a odpútať sa od nedávnej minulosti, keďže v oboch nemecky hovoriacich národoch sa zrodil a rozvíjal národný socializmus. Oba boli hlavnými protagonistami (aj keď nie jedinými) v udalostiach, ktoré boli poznačené dychtením po moci a absolútnym zlom.
Do rakúskeho právneho poriadku sa zákon o popieraní a znižovaní významu národno-socialistických genocíd dostal 26. januára 1992. Na základe tejto úpravy hrozí trest odňatia slobody vo výške päť až desať rokov tomu, kto popiera, silne minimalizuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť genocídu židov a iné zločiny národného socializmu. Ak ide o prípady s priťažujúcimi okolnosťami, trest môže byť až dvadsať rokov. Ako je známe, tento zákon bol uplatnený v prípade historika Davida Irvinga, ktorý v tejto krajine pred šestnástimi rokmi šíril popieračské tézy ohľadom šoa. V súčasnosti si Irving trest už odpykal (v skutočnosti mu časť trestu odpustili, keďže bol odsúdený na tri roky odňatia slobody); zdá sa, že aj poopravil niektoré zo svojich radikálnych stanovísk, ktoré obhajoval v minulosti. Pre mnohých antisemitov sa však stal ikonou a mučeníkom slobody názoru a myslenia. Čo sa týka nemeckého právneho poriadku, popieranie genocíd trestá paragraf 130.3 Trestného zákonníka. Trestom do výšky piatich rokov odňatia slobody alebo vysokou pokutou trestá tých, ktorí na verejnosti alebo na schôdzi schvaľujú, popierajú a minimalizujú fakty, ku ktorým došlo počas obdobia národného socializmu a ktoré spadajú do skutkovej povahy genocídy, ako to stanovuje medzinárodné právo.
* * *
Návrh zákona v oblasti zločinov proti ľudskosti (a obhajovanie týchto zločinov), ktorý nedávno schválila talianska vláda, nemá za vzor rakúsko-nemeckú legislatívu v oblasti popierania šoa. Legislatíva k tejto závažnej problematike, ktorá bola schválená v Taliansku, sa blíži k portugalskej, španielskej a švajčiarskej legislatíve: podľa La Civilta Cattolica táto prišla vo vhodnom momente a je vyvážená. V každom prípade je vhodnejšia ako legislatíva, ktorú prijali v iných krajinách. Ak sa v daných krajinách bude takáto legislatíva presne uplatňovať, existuje nebezpečenstvo, že splodí nových pseudošampiónov slobody v historickom bádaní, ako to bolo v prípade Irvinga. Okrem toho sa tak splní cieľ hry megalomanských popieračov šoa, a na verejnú (niekedy aj svetovú) scénu sa tak dostanú tézy, ktoré by v historických kruhoch inak nemali žiadnu vážnosť a dôležitosť.
Ak chceme legálne bojovať proti antisemitizmu a iným druhom diskriminácie z „rasových, etnických, národných a náboženských dôvodov“, – píšu talianski jezuiti – postačujú úpravy v návrhu zákona, o ktorom sa zmienili. Tento zákon postihuje podobné trestné činy dosť tvrdými trestami. A preto sa im zdá byť prijímanie nových opatrení proti popieraniu šoa a podobných skutkov nanajvýš neužitočné a aj kontraproduktívne. Proti popieraniu šoa treba predovšetkým bojovať zbraňami historického výskumu, ktoré majú najväčšiu moc a vedia presvedčiť. Je potrebné proti nemu bojovať aj slobodnou diskusiou v školských triedach, na univerzitách, v novinách, a nie na policajných staniciach a na súdoch. Bývalý indický minister spravodlivosti Soli Sorabjee k tejto téme povedal: „Skúsenosť nás učí, že trestné normy, ktoré zakazujú nabádanie k rasovej a náboženskej nenávisti, vyvolávajú neznášanlivosť, rozkoly a zasahujú do slobody vyjadrovania. V súčasnosti nepotrebujeme represívne zákony, ale väčšiu slobodu slova, aby sme bojovali proti fanatizmu a šírili toleranciu.“ To platí nielen pre Indiu, ale aj pre Európu.
Legislatíva namierená proti popieraniu šoa v rôznych krajinách Európskej únie aspoň z pohľadu princípov útočí na slobodu vyjadrovania a výskumu v historickej oblasti. A naviac tým, že kodifikuje stanovenú a nedotknuteľnú štátnu pravdu, z politického a psychologického hľadiska vôbec nie je efektívna. Z politického hľadiska zákon zakazuje popierať šoa v deviatich členských štátoch Európskej únie: Rakúsko, Belgicko, Česká republika, Francúzsko, Nemecko, Litva, Poľsko, Rumunsko a Slovensko. Napriek tomu sa v mnohých týchto krajinách nachádzajú politické strany, ktoré patria medzi najxenofóbnejšie v Európe. Týmto sa nechce povedať, že ak je štát proti popieraniu šoa, spôsobuje vznik extrémnej pravice, ale iba to, že takáto legislatíva nezabránila jej silnému a nebezpečnému rastu. Z psychologického hľadiska podľa prieskumu Antidefamation League (por. La Repubblica, 24. januára 2007) 49 % Talianov si myslí, že Židia rozprávajú o šoa priveľmi (v Poľsku si to myslí 52 %, vo Veľkej Británii 28 %). Tento fakt poukazuje na to, že istý druh mediálnej kampane, ktorá je často povrchná a agresívna, nepomáha vytvoriť zdieľanú kultúru na také dôležité témy, ako je odsúdenie antisemitizmu a každej inej formy rasizmu. Naopak: často spôsobuje isté psychologické odmietanie myšlienkového obsahu a tým pádom kontraproduktívne pôsobí na dobrú vec, ktorú chcela podporiť. V každom prípade na boj proti ľahostajnej kultúrnej mienke v týchto témach netreba vypracúvať nové zákony, ale do obehu zaviesť viac kultúry a zlepšiť kvalitu informovanosti.
* * *
Nakoniec sa La Civilta Cattolica vracia k otázke, ktorú nechala otvorenú a ktorá je podľa nej veľmi závažná : je ňou „jedinečnosť šoa“, teda teória, ktorá sa snaží „vyňať“ šoa z hrozných udalostí jej doby a urobiť z nej „interpretačný prototyp“, vo svetle ktorého sa budú čítať a hodnotiť dejiny minulého storočia. Z šoa sa tak stalo akési čierne slnko, okolo ktorého obiehajú ako satelity skoro všetky významné udalosti 20. storočia. V jeho svetle sú tieto udalosti buď ospravedlnené, alebo odsúdené. Žiaľ, genocída židov nebola jedinou genocídou v 20. storočí, aj keď obrovský počet obetí a vedecký spôsob jej naplánovania nemá v dejinách obdoby; genocíd bolo viac, a niektoré dokonca upadli do zabudnutia. Bez toho, že by sa uberalo z „absolútnej hrôzy“ devastujúcej katastrofy, ktorá pripravila o život šesť miliónov židov, európskych občanov, jestvuje podozrenie, že v posledných desaťročiach došlo k istej inštrumentalizácii na politické účely, či už zo strany židovských organizácií alebo zo strany popieračov šoa a tých, ktorí minimalizujú jej význam či pochybujú o historickej pravdivosti šoa, aby bojovali proti štátu Izrael. Naopak, podľa Enzu Traversa sa ukazuje, že sa šoa sakralizuje a na jej základoch vzniká „laická teodicea, ktorá spočíva v tom, že si pripomíname absolútne zlo, aby sme sa presvedčili, že náš systém zosobňuje absolútne dobro“. Fakt, že mnohé štáty prijali zákony na boj proti popieraniu šoa, sa istým spôsobom začleňuje do toho projektu sakralizácie historického faktu, ktorý je prežívaný ako zakladajúca udalosť. V tomto ohľade je tento projekt poznačený paradoxom: v USA bolo založené Federálne múzeum šoa, venované tragédii, ktorá sa zavŕšila v Európe, kdežto pre dve základné udalosti americkej histórie – genocídu Indiánov a otroctvo černochov – nič podobné neexistuje. A kým sa v roku 1995 slávnostne otváralo Múzeum šoa, americká pošta vydala známku, ktorá oslavovala atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki ako šťastnú udalosť, ktorá ukončila druhú svetovú vojnu.“ (Enzo Traverso: Il passato : istruzioni per l‘uso. Storia, memoria, politica. Rím : Ombre Corte, 2006, s. 89).
Toto uvažovanie nemá v žiadnom prípade za cieľ obmedziť alebo diskutovať o eticko-historickom dopade šoa. Ten zostáva jednou zo základných udalostí spoločnej historickej kultúry všetkých európskych krajín. Chce sa len zdôrazniť riziko, že „exces pamäti“ sa môže stať pascou pre tých, čo pracujú za mier a prekonávajú antagonizmy a strachy z minulosti, aj tej nedávnej. La Civilta Cattolica je presvedčená, že ak sa pamäť inštrumentalizuje a nie je dobre pochopená, môže sa z nej stať prostriedok rozkolu. Ak je však história oslobodená od akýchkoľvek vonkajších podmienok alebo skupín, môže sa z dlhodobého hľadiska stať nástrojom pre jednotu a hlavne nástrojom vhodným na vytváranie zdieľanej kultúry tolerancie.
Slávna snemovňa,
Eminentný americký historik Tony Judt, špecializujúci sa na dejiny Európy, profesor na univerzite v New Yorku, pochádzajúci z Veľkej Británie a sám židovského pôvodu, vo svojej prednáške v Brémach pri preberaní Ceny Hannah Arendtovej povedal: „Príliš veľa šoa zabíja šoa“[Príliš veľa holokaustu zabíja holokaust].
Nuž neviem, či predkladaný vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov je službou alebo medveďou službou šľachetnému cieľu, ktorému má slúžiť.
Slávna snemovňa,
Abusus non tollit usum...
Vďačím sa Vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám – čo sa Vám páčilo, povedzte iným, čo sa Vám nepáčilo, povedzte mne…
* Tzv. Karpatská kotlina, keďže geovedná literatúra takéto pomenovanie nepozná: na jednej strane kotliny vytvárajú rieky, nie horstvá a na druhej strane sa ním myslí sústava zníženín, zovretých nielen Karpatmi, ale aj Alpami a dinaridmi. Na Slovensku sú to severné okraje troch nížin: Záhorskej, Podunajskej a Východoslovenskej. Ide o účelové (ideologické) historicko-politické pomenovanie, používania ktorého by sa mala slovenská odborná verejnosť vystríhať.
J. Rydlo
Zdroj: Prop
Žádné komentáře:
Okomentovat