Otvorený list prezidentovi Obamovi, ktorý minulý týždeň podpísalo 22 vyslúžilých politikov a diplomatov zo strednej a východnej Európy, je hanebný svojím obsahom a hlúpy svojou formou. Václav Havel je síce uvedený len ako jeden z jeho signatárov, ale minimálne niektoré formulácie nesú jasný rukopis českého dramatika známeho v literárnych kruhoch svojou svetoznámosťou.
Napokon, nebol by to prvý Havlov tvorivý počin tohto druhu. Pripomeňme si, že 30. januára 2003 uverejnil Wall Street Journal list United We Stand (Sme zjednotení), ktorý podpísalo osem európskych štátnikov na čele s Václavom Havlom. Žiadali v ňom amerického prezidenta, aby v mene demokracie a ľudských práv zbavil svet nebezpečenstva, ktoré predstavujú „zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna“. Vzápätí George Bush oznámil, že sa rozhodol na Irak zaútočiť, aby „rozptýlil obavy svojich spojencov“. V reakcii na tento list som svojho času poznamenal, že keď bude potrebné vymenovať Bushových komplicov v tomto zločine, Václav Havel by mal byť rozhodne jedným z nich. Kritici v západnej Európe boli ešte jednoznačnejší, keď prirovnali tento list svojím obsahom i účinkom k smutne slávnemu „pozývaciemu listu“, ktorý uverejnila 21. augusta 1968 sovietska Pravda.
List, ktorý publikovala minulý týždeň poľská Gazeta Wyborcza, je svojím zámerom nemenej odporný. Jeho obsah nám však podáva elegantný dôkaz, že politici a diplomati, ktorí ho podpísali, sú bývalí nielen svojimi funkciami, ale aj myslením (zo Slovenska Michal Kováč, Martin Bútora a Rastislav Káčer). Zarazí vás už legitimita tohto postoja. Politici, ktorí sa tešia vo svojich krajinách minimálnej podpore, sebavedomo hovoria za „obyvateľov strednej a východnej Európy“. A samozrejme, úplne v rozpore s náladami vo svojej vlasti. Tvrdia síce, že sa cítia byť dlžníkmi Spojených štátov, keďže „z prvej ruky“ zažili, aká dôležitá bola pre nich podpora v rokoch studenej vojny i krátko po nej, ale táto ruka je aj naďalej natiahnutá, naliehavo žiadajúca od americkej administratívy ďalší dlhý zoznam služieb. Čudný postoj dlžníka. V tomto smere sa aj list najviac odlišuje od svojho predchodcu z roku 2003.
Kým tzv. pozývací list do Iraku vznikal v úzkej súčinnosti s Bushovou administratívou (ak nechceme povedať, že priamo na jej objednávku), tento list je už iba zúfalým kvílením nad zánikom systému, ktorý dotyčných autorov priviedol k moci a pomocou amerických peňazí a poradcov ich pri tej moci aj udržiaval. Je to nedôstojný plač frustrovaných služobníkov impéria, ktorým vysychajú zdroje pre ich nadácie a think-tanky. „Chceli sme sa len ozvať, že tu sme, že ešte nie je všetko dorobené,“ prostoducho potvrdil tento úmysel bývalý český vicepremiér Alexandr Vondra. Pritom neustále upozorňovanie, že to „my sme hlasy atlanticistov v NATO a EÚ“, že to „my sme stúpencami línie tesnej spolupráce so Spojenými štátmi“, že to „my sme zaplatili za svoju podporu vojny v Iraku politickú cenu“, je nielen trápne, ale vzhľadom na aktuálne ciele Bieleho domu úplne scestné.
Signatári listu absolútne nechápu realitu, keď píšu o budúcnosti a dovolávajú sa pritom minulosti, v ktorej sami ustrnuli. Nadšenie, ktoré vyvolal nástup Baracka Obamu, si vysvetľujú obnovenou nádejou ľudí v posilnenie NATO. Ich nárek, že stredná a východná Európa už nie je srdcom americkej zahraničnej politiky znie ako hysterická výčitka priateľke, ktorá do vás nikdy nebola zamilovaná. Každý, kto sa vyzná v geopolitike, vie, že primárny záujem USA ležal vždy niekde inde a stredná Európa v ich plánoch predstavovala len hrádzu voči záujmom Moskvy, aj to len v časoch studenej vojny.
Asi najväčšou nehoráznosťou listu je úloha, ktorú jeho autori pripisujú v Európe Spojeným štátom. Požadujú od nich hneď na prvom mieste, aby potvrdili svoje poslanie ako „európska mocnosť“. Toto spojenie si náročky vyžaduje zvýraznenie. Ak sa nemáme pridať k ostrejším kritikom, ktorí už v tejto súvislosti hovoria o vlastizrade, nemôžme si nevšimnúť, že takéto stanovisko je v príkrom rozpore so záujmami Európskej únie a jej obyvateľov, medzi ktorých sa hrdo hlásime. Servilnosť týchto pánov voči Spojeným štátom zašla až tak ďaleko, že ich označujú za „mocnú silu dobra“, pričom vyjadrujú presvedčenie, že kedykoľvek použili USA svoju moc, náš región mal z toho prospech. Nie náhodou sa práve viacerí zo signatárov tohto listu nechali ešte pred voľbami počuť, že držia americkému prezidentovi palce, nech je ním ktokoľvek – čo je len postmoderná verzia hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Zároveň sa zaväzujú, že budú „usilovne pracovať v ich vlastných krajinách“ s cieľom presvedčiť svojich politikov i občanov, aby prijali viac zodpovednosti za partnerstvo so Spojenými štátmi. Vyhlasujú sa síce za ich priateľov, ale toto nie je skutočné priateľstvo, je to len lojalita k centru moci.
Aj preto naliehajú na väčšiu mocenskú závislosť strednej Európy od USA, keď tvrdia, že „tento región nemá tradíciu, v ktorej rámci by bol schopný hrať globálnejšiu úlohu“. Toto vyhlásenie nie je absurdné len tým, že občania Európskej únie vyjadrujú svoju primárnu lojalitu k inej mocnosti. Že ich škandalózne znepokojuje, keď „naši vedúci predstavitelia trávia oveľa viac času na schôdzach v Európskej únii než na konzultáciách vo Washingtone“ (sic!) a dokonca aj to, že „ľuďom sa zdá byť Európska únia oveľa relevantnejšia a dôležitejšia než väzba na Spojené štáty“. Toto vyhlásenie totiž hlbokým spôsobom uráža obete a zmysel historických zápasov za slobodu v našom priestore, ktorý sa vždy pokúšal predovšetkým vymaniť z akejkoľvek sféry vplyvu.
Napriek občasnej poklone americkému prezidentovi je celý zámer listu očividnou ranou pod pás práve administratíve Baracka Obamu. V čase, keď sa tento muž usiluje o novú filozofiu medzinárodných vzťahov, prichádza zopár nedocenených veteránov vojny za americkú dominanciu s novým útokom špeciálne na jeho politiku voči Rusku. Ich pocity sú miestami až paranoidné. Tvrdia, že krajiny strednej a východnej Európy stoja na politickom rázcestí a že sú z novej politiky Bieleho domu nervózne. Dokonca sa im zdá (a tu si radšej sadnite), že Rusko manipuluje s našimi médiami v snahe zmeniť našu transatlantickú orientáciu. Považujú za nehorázne, že Moskva sleduje vo vzťahu k nám vlastné bezpečnostné priority a že sa vrátilo na scénu ako mocnosť. Z akej planéty prišli títo ľudia? Je ťažké udržať pri podobných nezmysloch vážny tón. No dôsledky tohto listu za určitých okolností môžu byť vážne. Biely dom sa síce týmto ponižujúcim plačom niekoľkých príslušníkov piatej kolóny v Európe určite nebude zaoberať. No tohto zdrapu papiera sa určite vďačne chytia neokonzervatívni republikáni v americkom Kongrese, ktorí si nenechajú ujsť príležitosť ako napadnúť Obamovu snahu o dialóg s Ruskom.
Zámer amerického prezidenta je pritom pomerne náročný. Presvedčiť moskovských lídrov, ktorí už očividne nie sú takí dôverčiví ako za čias Borisa Jeľcina, že Spojené štáty ich tentoraz neoklamú, že to myslia s novým smerovaním svetovej politiky vážne. Prelomiť túto nedôveru znamená, že na ťahu je výnimočne Barack Obama. To on musí zlikvidovať rakety (nielen tie dohodnuté, ale aj tie, ktoré ešte podľa starých dohôd nezničil), to on sa musí zriecť protiraketovej obrany, to on musí vyviesť vojská z Iraku a Afganistanu, to on sa musí prestať tlačiť do postsovietskeho priestoru. Skôr tomuto „Gorbačovovi Západu“ nikto neuverí, rétorika už v roku 2009 Rusko nepresvedčí. V Moskve už nikoho nenadchne Obamov idealistický tón, že metódy z čias studenej vojny sú zastaralé, ak Západ naďalej používa jej inštitúcie. Obama síce hovorí, že do konca leta bude hotová analýza funkčnosti systému protiraketovej obrany v Česku a Poľsku, ale už dnes vie, že sa ho bude musieť vzdať z politických dôvodov. A v tejto citlivej situácii ho politici starého razenia ako Havel, Walesa alebo Bútora žiadajú, aby ešte viac tlačil na Rusko. Nečudo, že nemenovaný vysoký americký predstaviteľ sa podľa časopisu The Economist o takomto postoji signatárov listu vyjadril: „V podstate nás žiadajú, aby sme na ich obranu riskovali tretiu svetovú vojnu.“
Pochopiť, že Spojené štáty sú síce stále významnou mocnosťou súčasného multipolárneho sveta, ale už ani zďaleka nie mocnosťou dominujúcou a výlučnou, je, zdá sa, za hranicami pochopenia ľudí, ktorí svojím myslením uviazli v minulom storočí. Obama nie je spasiteľ, len symbol zmeny, ktorá v oveľa radikálnejšej podobe dozrieva v srdciach miliónov ľudí. Napokon, je to stále ešte vrcholný predstaviteľ impéria, podobne ako Gorbačov zostával napriek svojej novej filozofii medzinárodných vzťahov vládcom toho sovietskeho. Dodáva však odvahu snívať, angažovať sa za spravodlivejší svet a ukazuje Ameriku s ľudskou tvárou. Už to nie je len Amerika Busha, Pentagonu a hamburgerov. Je to Amerika Martina Luthera Kinga, Walta Whitmana a Abrahama Lincolna. Je to Amerika džezu, beatnikov a Deklarácie nezávislosti. Amerika, ktorá rástla na Broadway a na schodoch Lincolnovho pamätníka. Nič zaujímavé pre Michala Kováča a jeho nadáciu.
Ale Václav Havel to kedysi mohol chápať. Havlove eseje zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov predstavujú myslenie charakteristické skôr pre ľavicu. Napokon, v tých časoch ho v západnej Európe čítali a vydávali prevažne ľavicoví intelektuáli a kresťanskí socialisti (najmä v Nemecku a Taliansku). Viaceré z týchto esejí kritizujú stratu sebareflexie na Západe. Havel varoval, že zo všetkých chýb, ktorých sa môže západná Európa dopustiť, by bola najväčšia tá, keby totalitárne systémy pochopila ako čosi cudzie a nie ako to, čím v skutočnosti boli: totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú (možno poslednú) výzvu na jej generálnu revíziu. Falošná víťazná póza Západu bola pre Havla ešte v osemdesiatych rokoch hlavným koreňom nemorálnosti doby.
Lenže tieto postoje Václav Havel po nástupe k moci opustil. Opustil ich spôsobom, ktorý sa nedá nazvať vývinom myslenia, ale vzťahom neprekonateľnej negácie medzi jeho filozofiou a politikou. Kým v roku 1985 vyhlásil, že nemá „o Amerike, americkom establishmente, americkej zahraničnej politike žiadne veľké ilúzie“, za čias Georga Busha mal z nej „neobyčajne dobrý pocit“. Kým v roku 1986 označil Ronalda Reagana za „fyziologicky reagujúceho primitíva“, v roku 2004 mu zložil hold ako „najväčšiemu americkému prezidentovi“. Kým ako disident presadzoval takmer gándhíovskú filozofiu nenásilia, dnes preferuje každé silové riešenie, ktoré realizuje Washington.
To je charakteristické aj pre motiváciu tohto listu. Ak máme zhrnúť rozporuplné črty osobnosti Václava Havla, nemôžeme si nevšimnúť, že ich spája silné pokrytectvo s neprehliadnuteľným sklonom podliehať situáciám, ktoré majú charakter morálneho gýča. Havlov prejav sa vyznačuje narcisistickým až autoritatívnym ukájaním seba samého. Český exprezident sa vo svojej reči obmedzuje na vágne humanistickú formu, príliš banálnu a príliš plytkú na to, aby ju bolo možné podrobiť nejakej reflexii či kritike. Nikto predsa nebude namietať voči tomu, že ľudia by si mali ctiť dobro, pravdu a lásku. Jeho uhladený jazyk plní skôr estetickú funkciu, nevyjadruje skutočnosť vo svojej podstate a nedosahuje filozofickú účinnosť. Havel slovo pravda v podstate zneužíva. Napriek kultu svojej osobnosti nikdy nemal odvahu vyjadriť sa k spoločenským udalostiam jasne a novým spôsobom. Jeho zdanlivo burcujúca kritika spoločnosti je nielen nedostatočne premyslená, ale čo je dôležitejšie – používa konvenčné stereotypy bez konkrétnej filozofickej perspektívy, ktoré sa obmedzujú len na estetické spestrenie účinku slov. Tieto slová potom zakrývajú alibizmus a niekedy i prázdnotu ich nositeľa. Havel sa nikdy nestaval do pozície držiteľa moci a tváril sa, akoby bol iba pozorovateľom politiky, akoby do nej nebol bezprostredne zapojený. Aj preto (a v rozpore s akoukoľvek logikou jeho postavenia) si nikto netrúfol identifikovať politický smer, ktorý reprezentoval a definovať jeho ideologické pozadie. Rozpor medzi ním a Václavom Klausom v skutočnosti nikdy nespočíval v odlišnom prístupe idealistu a technokrata (ako sa to dodnes traduje a ako sa to snaží podsúvať verejnosti samotný Havel), ale v absolútne nezmieriteľnom nesúlade medzi pokryteckou pózou prezidenta bývalého a nekompromisnou otvorenosťou prezidenta súčasného.
Václav Havel sa stal tragikomickou figúrkou, akoby vystrihnutou z románov jeho dávneho odporcu – Milana Kunderu. Jeho povrchný humanistický diskurz so sklonom ku kultu slova, s ktorým je absurdné viesť dialóg, nahrádza politiku súdom a morálkou, čo môže byť dokonca nebezpečné. Takýto prístup totiž rozkladá demokratickú politickú diskusiu, a tým aj fungovanie spoločnosti založenej na demokratických inštitúciách. A je to opäť len povrchnosť vnímania, ktorá spôsobuje, že Havel ešte stále fascinuje svetovú verejnosť, kým doma vplyv muža, ktorý jedno hovorí a druhé robí, neustále upadá – podobne ako je to s Michailom Gorbačovom v Rusku alebo Šimonom Peresom v Izraeli.
Pred prepadnutím Iraku, vo februári 2003, vyšli milióny ľudí na celom svete do ulíc, aby odkázali okrem iného aj autorom listu United We Stand, že si neželajú, aby niekto ospravedlňoval svoje zločiny ich menom. Dnes je vonku ďalší list s tým istým rukopisom, ktorý je adresovaný americkému prezidentovi v mene obyvateľov strednej a východnej Európy. Našťastie, zatiaľ netreba vyjsť do ulíc a pokojne stačí, ak týmto samozvaným miestodržiteľom impéria pokojne vystrčíme prostredník s jasným odkazom: Nie v našom mene!
Eduard Chmelár, Le Monde Diplomatique JTT
zdroj: http://www.czechfp.cz/site/?p=7951
21.7.2009
Žádné komentáře:
Okomentovat