V poslednom čase sa hlasité búrlivé o budúcnosti Európy stali ešte búrlivejšími. Euroskeptici, ktorí sú najviac zapálení vo Veľkej Británii, ale nemenej aktívni aj v iných častiach EÚ - sa doteraz nachádzajú vo svojej najpríšernejšej nočnej more s názvom Spojené štáty Európske. A zároveň, na druhej strane barikád, vyznávači myšlienky jednotnej Európy, taktiež sotva môžu oslavovať víťazstvo. Skôr oplakávajú čoraz očividnejší krach pokusov EÚ dosiahnuť aspoň trochu významnú autoritu v medzinárodnej politike.
Keby som sa považoval za euroskeptika, v nie príliš vzdialenej minulosti by som nepochybne oslavoval nesporné víťazstvo vo veľkom zápase „suverénnych národov“ proti „bruselskej chimére“. Ten mimoriadne silný zjednocujúci impulz, ktorý umožnil vytvorenie jednotného európskeho priestoru a jednotnej meny sa však odvtedy riadne opotreboval.
Ak aj existoval v čase takýto, na niektorých pôsobiaci hrozivo moment, keď krajiny Európy sa skutočne mohli premeniť na jednotný federatívny superštát, nenávratne sa pominul pred viac ako desaťročím. Akékoľvek pochybnosti na danú tému boli absolútne zlikvidované poslednými krokmi Berlína, Paríža a Londýna, ktorými reagovali na svetovú ekonomickú krízu. Tieto kroky, dá sa poveď, vyžarovali starý dobrý nacionalizmus.
Kedysi legendárna francúzsko-nemecká lokomotíva dnes závažne zlyhala, stala sa príliš slabou a už neschopnou ťahať za sebou stále nové vagóny, počet ktorých za ten čas vzrástol na 27. Nafúkané rozhovory o premene EÚ na superveľmoc rovnakej úrovne ako USA alebo Čína, sa stratili v nekonečnom hučaní replík a výkrikov o slabých ukazovateľoch európskej ekonomiky a ešte slabšom politickom vedení EÚ. Medzitým iní významný hráči pozerajú našim smerom buď s výsmechom a pohŕdaním (Rusko a Čína), alebo so sklamaním (administrácia Baracka Obamu).
Ako účastník proeurópskeho tábora sa objektívne idem roztrhnúť medzi uznaním a podporou tých úžasných úspechov a výdobytkov európskej iniciatívy a trpkou ľútosťou o všetkých možnostiach, ktoré sme nechali prekĺznuť pomedzi prsty. Pre mňa vo všetkom tomto je pohár aj napoly prázdny aj napoly plný zároveň.
Nachádzajúc sa medzi tými, komu sa zdá viac ako lákavá myšlienka o tom, že pre Európu je veľmi dôležité čo najrýchlejšie rozšíriť svoje možnosti v svetovej politike, pokiaľ naďalej chce niečo znamenať v našom rýchlo sa meniacom svete, poukazujem na existujúce nedostatky. Konkrétne na tú skutočnosť, že v 21. storočí sa Európa premenila na akési obrovské Švajčiarsko: stala sa komfortnou, samoľúbou a nerozhodnou.
Nachádzajúc sa medzi skeptikmi, ktorí v priebehu celej prvej polovice 20. storočia presvedčene zosilňovali svoje úsilia vzkriesenia starých princípov 19. storočia о „posvätnom“ a neodškriepiteľnom práve na suverenitu každého národa, zase poukazujem na početné úspechy, ktoré EÚ dosiahla odvtedy. Obzvlášť na tie najvýraznejšie a najvýznamnejšie z nich, ako napríklad: stabilný mier a prosperita kontinentu počas povojnového obdobia a nepochybné a dosť viditeľné upevnenie demokratických princípov na území Centrálnej a Východnej Európy po páde komunizmu.
Keď sa však na to pozrieme viac zblízka, súčasný stav vecí na kontinente kohokoľvek dokáže dostať do ponurej nálady. Svet momentálne musí čeliť jednej z najväčších geopolitických výziev storočia. Svetová politická a ekonomická sila a moc sa rýchlo presúvajú zo Západu na Východ. Medzinárodné inštitúty a normy, ktoré v podstate aj predstavujú záruku európskej bezpečnosti a prosperity sa nachádzajú v mimoriadnom napätí. A práve v tejto neľahkej chvíli sa Európa, zdá sa, rozhodla samozlikvidovať.
Podobný pesimistický pohľad na situáciu rétoricky sformuloval Charles Grant, riaditeľ londýnskeho Centra európskych reforiem. Pán Grant, zakladateľ a riaditeľ centra, nepochybne predstavuje zapáleného proeurópana. Názov jeho posledného výskumu na danú tému – Je Európa odsúdená na krach ako veľmoc? – veľa vypovedá o jeho aktuálnych názoroch na problematiku.
Nie viac ako desať rokov dozadu sa EÚ rovnako ako USA, Čína, India, Rusko a možno ešte zopár ďalších, mohla právom považovať za jednu z tých, kto formuje nový medzinárodný poriadok. Teraz, podľa jeho vlastných slov, keď sa rozpráva s politikmi z Číny, Ruska alebo Indie, ako odpoveď musí často počúvať o čoraz rýchlejšie miznúcom medzinárodnom politickom vplyve Európy.
Európska únia si možno ešte na niečo nárokuje, ale pre iných čoraz častejšie vyzerá ako „rozdrobená, pomalá, ťažkopádna a málo efektívna“. Prezident USA Barack Obama vkladá do Európy veľké nádeje, ako do dôležitého partnera vo svojich pokusoch zlepšiť riadne naštrbené vzťahy Západu s ostatným svetom. Čoraz častejšie je však svedkom neschopnosti EÚ konať z jednotnej pozície ako vo veciach medzinárodnej politiky, tak aj v otázkach bezpečnosti.
Pritom v hre je toho veľmi veľa. V poslednom čase sa stalo zaužívaným tvrdenie o tom, že ľudstvo sa veľmi rýchlo pohybuje k takzvanému viacpólovému usporiadaniu sveta, v konštrukcii ktorého pre Západ budú vyhradené oveľa menšie možnosti samostatne rozhodovať o tých-ktorých udalostiach. V podobnom usporiadaní sveta, dokonca aj v prípade toho najmenšieho narušenia v systéme zaužívaných pravidiel, stredne veľké európske krajiny toho stratia najviac. Podobná situácia je nebezpečná dokonca aj pre tie najväčšie krajiny kontinentálneho významu.
Ale, ako podotýka Grant, európske vlády venujú oveľa viac pozornosti vlastným snahám sa čo najpevnejšie zakvačiť do zvyčajných atribútov moci a vplyvu, zmocniac sa čo najväčšieho počtu miest vo všemožných medzinárodných organizáciách, ako pomáhaniu formovať novú svetovú architektúru.
Najpravdepodobnejšie nebezpečenstvo spočíva v tom, že USA a Čína jednoducho obídu Európu a vytvoria G2. Čoho už sme svedkami na príklade zmeny podnebia. A vtedy všetky tie miesta, ktoré majú Európania vo Veľkej osmičke, MMF a tak ďalej, sa elementárne znehodnotia. Ale najdôležitejšia je hrozba toho, že v novom viacpólovom usporiadaní sveta bude mať oveľa väčší význam sila a moc, ako zákony.
Aj napriek tomu však Grant pripúšťa, že všetko nie je také zlé, aké sa zdá byť. Európa ešte stále disponuje značnou „jemnou silou“, založenou na jej nemalej ekonomickej moci, demokratických hodnotách a politickej stabilite. A hoci sa EÚ nedarí sformovať spoločnú politiku vo vzťahu povedzme k Číne alebo Indii, vnáša značný, často nedoceňovaný vklad do zachovania a udržiavania mieru a stability na planéte.
Robert Cooper, generálny riaditeľ oddelenia pre zahraničné a vojensko-politické styky EÚ, podrobne rozoberá túto tému vo svojom kritickom článku, ktorý Grant s obdivuhodnou objektivitou uverejnil spolu so svojim vlastným výskumom. Aj napriek tomu všetkému, súčasná EÚ často s ohromujúcou a niekedy až rozčuľujúcou neefektivitou rozvíja búrlivú aktivitu tam, kde už je celkom nemiestna. Tí, ktorí by chceli toto tvrdenie spochybniť, nech pre začiatok skúsia spochybniť mimoriadne smutný fakt úplného krachu EÚ v 90-tých rokoch počas krízy rozpadu Juhoslávie.
Cooper taktiež poukazuje na hlavnú chybu tých, kto obviňuje EÚ zo sklamania všetkých očakávaní, ktoré boli do nej vkladané. Hovorí, že od začiatku do usporiadania EÚ nebola vložená snaha sa stať jednotnou veľmocou, a preto porovnávať ju s USA alebo Čínou je jednoducho nekorektné. Podľa jeho slov: „Ambície a smerovania EÚ nemôžu byť väčšie alebo významnejšie, než súčet stále tých istých ambícií a snáh všetkých jej členov, а ani zďaleka nie všetci sú ambiciózni.“
Ale práve v tom, podľa mojej mienky, aj spočíva problém EÚ. Nedokážem si predstaviť dôležitejší okamih v dejinách, keď demonštrovanie svojich ambícií svetu by bola pre Európanov potrebnejšia ako teraz. Cítiac sa celkom komfortne dnes, v budúcnosti Európania môžu zistiť, že život na periférii sa výrazne líši od toho života, na ktorý si už stihli zvyknúť.
Philip Stevens, Veľká Británia
zdroj: http://chelemendik.sk/ShowDoc.php?d=1119&c=EU_hrozi_ze_sa_pre_nedostatok_ambicii_ocitne_na_periferii_Koniec
7.8.2009
Žádné komentáře:
Okomentovat