Uhlíková nanovlákna se běžně používají při výrobě řady materiálů. Tento materiál má však i odvrácenou tvář. Ukázalo se to při pokusech na laboratorních myších. Pokud vdechly více než 20 miligramů nanovláken, docházelo u nich k poškození plic. Nanovlákna dokonce pronikala přes stěnu plic až do pohrudnice. Jejich účinek se podobal škodám, jaké páchají na plicích vlákna azbestu.
O těch je už dlouho známo, že jejich vdechování způsobuje zánětlivé procesy v plicích a může vyvolat dokonce nádorové onemocnění. Vědci nicméně upozorňují, že jde o předběžné výsledky, ze kterých nelze dělat definitivní závěry o vlivu uhlíkových nanovláken na lidské zdraví. Přesto je na místě notná dávka opatrnosti. Je například zapotřebí, aby lidé pracující s nanovlákny používali ochranné pomůcky, které zabrání vdechnutí tohoto materiálu.
zdroj: http://www.vtm.cz/clanek/nanovlakna-zabijeji
12.8.2009
12.08.09
Tu už nejde o Kotlebu a SP - Ide o princíp
Právna analýza zásahu v Šarišských Michaľanoch
Dňa 8.8. 2009 sa v Šarišských Michaľanoch konala akcia, ktorá mala za cieľ poukázať na problém cigánskej kriminality. Zhromaždenie nebolo oficiálne ohlásené, zakázané ani rozpustené. Nakoniec boli jeho účastníci rozohnaní za použitia značného množstva sily, ba až brutality zo strany polície. Na základe dostupných informácií možno jasne konštatovať, že zo strany štátu a územnej samosprávy bolo učinených viacero opatrení, ktoré odporujú platnému právu Slovenskej republiky.
Prehľad situácie
Zhromaždenie bolo nahlásené na 13. hodinu pred obecným úradom v Šarišských Michaľanoch. Väčšina účastníkov sa však k obecnému úradu ani nedostala, pretože boli políciou presmerovávaní k areálu štadiónu. Tento priestor pre demonštrantov „vyhradil starosta obce". Po príchode Mariana Kotlebu a ďalších účastníkov sa dav snažil dostať z areálu štadióna, pričom polícia toto zamietla s tým, že účastníci blokujú premávku (hoci počas vyjednávania s políciou prešli danou cestou len 2 autá, ktorým demonštranti prejazd umožnili). Sama polícia však už od rána presmerúvala premávku v Šarišských Michaľanoch.
Účastníci sa teda presunuli na štadión, pretože nechceli vyvolávať konflikty s políciou, a tak sa radšej podriadili aj nezákonnej alebo minimálne pochybnej výzve (ako je uvedené ďalej). V areáli štadióna odzneli prejavy a nasledovala konfrontácia so zástupcom obce - dostavil sa sám starosta. Keď on ani polícia neboli schopní dať zhromaždeným odpoveď na to, ako chcú riešiť otázku kriminality, rozhodli sa zhromaždení protestovať až dovtedy, kým sa vládne orgány nevyjadria k celej situácii.
Po niekoľkých desiatkach minút sa niekoľko policajtov priblížilo k M. Kotlebovi a oznámili mu, že sa dopustil priestupku na úseku zhromažďovacieho práva. Následne ho začali predvádzať, na čo účastníci zhromaždenia sformovali živý múr, aby s nimi nemohli odísť, ktorý ale polícia rozbila. Nasledovalo ďalšie vyháňanie, vytláčanie, zadržiavanie a bitie zo strany polície. Zhromaždenie stále nebolo rozpustené. Pri zadržiavaní Mariana Kotlebu niektorí účastníci zhromaždenia hádzali po policajtoch fľaše, pričom je pravdepodobné, že šlo o nasadených provokatérov (argumenty sa uvádzajú nižšie). Na to prišla od polície - ktorá len nedlho predtým účastníkov do areálu štadióna tlačila - výzva opustiť areál.
Po vytlačení z areálu štadióna boli účastníci ešte vytláčaní niekoľko stoviek metrov po ceste okolo železničnej stanice za použitia vodného dela. Pri prechode okolo násypu už mnohým účastníkom praskli nervy z neustáleho protiprávneho (alebo tak vnímaného) konania polície a zahadzovali policajtov kameňmi, čo malo skôr význam symbolického protestu, vzhľadom na veľkosť kameňov a výzbroje a výstroje polície.
Za celý čas nebolo zhromaždenie oficiálne rozpustené predstaviteľom obce ani Policajného zboru v službe.
Presmerovanie účastníkov na štadión, „vyhradenie priestoru na zhromaždenie", príkaz opustiť štadión
Podľa Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pre občanov platí, že každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. (čl. 2, ods. 2) Občania majú okrem toho základné práva a slobody, medzi ktoré patrí právo na slobodu pohybu (čl. 23, ods. 1), pokojné zhromažďovanie (čl 28, ods. 1) a sloboda prejavu (čl. 26, ods. 1).
Už pred príchodom väčšiny účastníkov sa Eugen Korda zo SME pýtal policajnej hovorkyne Magdalény Fečovej: „Tých ľudí, čo sú tam na štadióne, nechceli pustiť pred obecný úrad. Polícia na to nemá zákonné právo ich proste takto obmedziť. Prečo ste ich poslali sem [do areálu štadióna]?" Fečová odpovedala, že si musí „zmonitorovať situáciu" a vyjadrí sa potom. Od tohto bodu bolo na nej badať po zvyšok rozhovoru s médiami značnú neistotu. Nič nenasvedčuje tomu, že by k tejto veci neskôr, po „zmonitorovaní situácie", podala oficiálne stanovisko (po tomto jej vyjadrení sa ďalší zástupca polície k tomtu počínaniu vyjadril, ako je uvedené nižšie).
Ako E. Korda správne poukázal, polícia (ani obec) nemá právo „vyhradiť priestor", kde sa má konať isté zhromaždenie. Žiadny zákon takéto oprávnenie neposkytuje. Obec má právo rozpustiť zhromaždenie, ak nastanú zákonom presne vymedzené dôvody, ktoré ale nenastali. Tohto si boli evidentne vedomí aj samotní zástupcovia verejnej moci, pretože zhromaždenie nerozpustili. Tým pádom ale konali zjavne protiprávne, pretože účastníkov zhromaždenia, ktoré nebolo rozpustené, nemôžu vyzývať, aby sa rozišli. Najmä by však takáto výzva nemala žiadnu právnu záväznosť pre účastníkov. Takúto výzvu by bolo možné považovať s ohľadom na kontext jej použitia za zneužitie právomoci verejného činiteľa (§ 326 trestného zákona).
Teoreticky by sa polícia mohla odvolať na svoje oprávnenie podľa § 27 zákona o policajnom zbore „zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste". Toto oprávnenie však možno použiť len na nevyhnutný čas a len ak je to zároveň „nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných osôb". Na zhromaždení však nedochádzalo k ohrozovaniu žiadnej z týchto hodnôt (minimálne v danom čase). Skutočnosť, že polícia sa ani vo svojom neskoršom vyhlásení, ani na mieste neodvolala na toto ustanovenie, svedčí o tom, že si je sama vedomá, že v tomto prípade nebolo aplikovateľné.
Keď sa policajti chystali tlačiť zhromaždených smerom na štadión, M. Kotleba sa dožadoval vysvetlenia, podľa akého zákona, akého paragrafu polícia koná. Bránil odvolávaním sa na spomínané ústavné princípy: „Pokiaľ viem, štátny orgán môže robiť len to, čo mu zákon umožňuje. Občan môže robiť to, čo mu zákon nezakazuje. Povedzte nám, podľa akého zákona nás chcete natlačiť na ten štadión." Jediná odpoveď, ktorej sa mu od kukláčov dostalo, bola, že veliteľ zásahu tak prikázal. Avšak, ako už bolo uvedené, zákon o zhromažďovaní ani iný zákon neumožňuje polícii konať tak, ako nakoniec konala.
O istý pokus o zdôvodnenie sa následne pokúsil zrejme najvyššie postavený zástupca polície Mgr. Dušan Sabol, ktorý sa v rozhovore s Kotlebom vyjadril: „Namám problém... Aj takéto neohlásené zhromaždenia sa musia vykonávať v súlade so zákonom o zhromažďovacom práve. Ak keď je proste zhromaždenie neohlásené, starosta môže určiť podmienky, kde sa takéto zhromaždenie, v akom čase a za akých podmienok môže vykonať... Nebudeme ďalej komunikovať a baviť sa o tom."
Ak si však vyhľadáte v zákone o zhromažďovacom práve pojem „starosta", zistíte, že sa v ňom vôbec nenachádza: tento zákon neudeľuje starostovi žiadne práva. Akurát § 4, ods. 3 stanovuje, že obec môže určiť miesto v obci, kde možno konať zhromaždenia, ktoré podliehajú oznamovacej povinnosti, bez oznámenia. Sabol určite nehovoril o tejto kompetencii obce. V žiadnom inom prípade nemá obec ani starosta obce právo „určiť miesto", či „vyhradiť priestor" zhromaždenia - ledaže by sám bol zvolávateľom zhromaždenia...
Skutočnosť, že polícia neodôvodnila riadne svoje konanie (a odmietla diskusiu), hoci na to bola opakovane vyzývaná a bol na to čas, priestor i logický dôvod, možno považovať za narušenie princípu právneho štátu (čl. 1, ods. 1 ústavy). Najmä je ale nepriamym tichým svedectvom o protiprávnom konaní polície.
Podľa zákona o zhromažďovacom práve sa priestupku proti zhromažďovaciemu právu, za ktorý možno uložiť pokutu do 165 eur, dopustí ten, kto „neoprávnene sťažuje účastníkom zhromaždenie prístup na zhromaždenie alebo im v tom bráni" (§ 14, ods. 2, písm b)). Táto formulácia celkom výstižne vyjadruje konanie polície, pričom predstavitelia polície sa zrejme dopustili zneužitia právomoci verejného činiteľa prekročením svojej právomoci (§ 326, ods. 1, písm b) trestného zákona).
Predvedenie Mariana Kotlebu
Polícia vo svojom vyhlásení k akcii uviedla svoje zdôvodnenie predvedenia M. Kotlebu:
„Na základe apelov a výziev p. Kotlebu k vystúpeniam rôznych ním pozvaných hostí sa jednoznačne identifikoval ako organizátor neohláseného stretnutia. Tým sa dopustil porušenia ustanovenia § 14 zák. č. 84/90 o zhromažďovacom práve. Zástupcom polície bol vyzvaný, aby ho nasledoval a podal vysvetlenie. (…) Keďže k uposlúchnutiu výzvy polície nedošlo, bol p. Kotleba predvedený na príslušné obvodné oddelenie policajného zboru k podaniu vysvetlenia."
Zákon o Policajnom zbore dáva policajtovi právo „požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku" (§ 17, ods. 1) a predviesť osobu, ak „bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve podľa odseku 1 nevyhovie" (§ 17, ods. 2).
Avšak hneď nasledujúce ustanovenie (§ 17, ods. 4) dáva právo osobe odmietnuť vysvetlenie, ak si ním spôsobí nebezpečenstvo postihu za priestupok. Nakoľko polícia sama identifikovala M. Kotlebu ako páchateľa priestupku, nemal žiadnu povinnosť podávať vysvetlenie, a tak ho ani polícia nemohla predviesť za nepodanie vysvetlenia.
Skutočnosť, že M. Kotleba páchal priestupok podľa § 14 zákona o zhromažďovacom práve (zvolanie alebo usporiadanie zhromaždenia, ktoré nebolo ohlásené) nebola jednak dokázaná a jednak vyznieva dosť absurdne (nie je štatutárnym orgánom Slovenskej pospolitosti, na ktorej stránke bolo zhromaždenie zvolané). Ak by sa ale aj dopustil podľa uvedeného ustanovenia priestupku, nedáva to polícii ani obci právo zhromaždenie rozpustiť.
Ako však bolo spomenuté, priestupku proti uvedenému paragrafu sa dosputili skôr príslušníci policajného zboru ako M. Kotleba.
Donucovacie prostriedky policajtov
Počas zhromaždenia bolo proti jeho účastníkom použitých viacero donucovacích prostriedkov. Možno rozlíšiť jednak donucovacie prostriedky používané proti zhromaždeniu ako celku a donucovacie prostriedky používané proti jednotlivým jeho účastníkom. Každý z týchto prípadov by si vyžiadal osobitné posúdenie, na čo nie je dostatok materiálov.
Podľa zákona o policajnom zbore (§ 50, ods. 4) policajt je povinný zvoliť taký donucovací prostriedok, aby „použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku". Podľa ústavy (čl. 13, ods. 4) sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Použitie donucovacieho prostriedku predstavuje jeden z najvážnejších zásahov do ľudských práv a možno konštatovať, že v tomto prípade presiahol podstatu, ktorá bola potrebná. Použitie donucovacieho prostriedku uvedenou intenzitou je celkom zjavne neprimerané, nehovoriac najmä o primitívnom následnom dusení, ktoré bolo vykonané, keď už bol dotyčný spacifikovaný a nekládol, ani nemohol, klásť odpor. V právnej teórii sa takéto počínanie označuje ako policajná brutalita.
Otázka hádzania fliaš a hádzania kameňov
Polícia vo svojom vyhlásení uvádza:
„Počas tejto výzvy [M. Kotlebu o podanie vysvetlenia - uvedené vyššie] členovia Slovenskej pospolitosti a ich prívrženci začali hádzať kamene, fľaše a sklenené poháre do policajtov a aj vyzývajúceho policajta."
Tu treba uviesť, že aj keď na zhromaždení príde k porušeniu zákona, polícia nemá právo zakročiť proti celému zhromaždeniu, ale len ak účastníci podujatia páchajú trestné činy a nápravu nemožno zaistiť iným spôsobom, najmä zákrokom proti jednotlivým páchateľom (§ 54, ods. 6 zákona o Policajnom zbore; § 12 zákona o zhromažďovacom práve).
Z vyhlásenia polície však vyplýva nejasnosť: ak vedela, že útočníci boli členmi Slovenskej pospolitosti, resp. „ich prívrženci", tak je zrejmé, že musela identifikovať konkrétne osoby: nakoľko ideová orientácia neznámeho páchateľa sa rozpoznať nedá (to mi pripomína prípad Daniela Tupého, kedy sa médiá pokúsili o to isté). Ťažko možno všetkých účastníkov zhromaždenia, vrátane napr. mnohých detí, ktoré tam boli, označiť za „prívržencov Slovenskej pospolitosti" - skôr ide o snahu politizovať v policajnom vyhlásení, čo je taktiež neprípustné.
Ak teda polícia poznala konkrétnych páchateľov, prečo proti nim nezasiahla, ale na základe konania menšiny uplatnila kolektívnu vinu na celé zhromaždenie? Ak ich nepoznala, ako pozná ich ideologickú orientáciu, resp., prečo sa tvári, že ju pozná? Koho politickú objednávku tým plní?
Taktiež je potrebné poukázať na podozrenie, ktoré mali mnohí účastníci zhromaždenia: že medzi nimi sú policajní provokatéri, ktorí čakali práve na chvíľu ako snaha o predvedenie M. Kotlebu, kedy „spontánne" začali na políciu hádzať fľaše, čím jej poskytli zámienku konať. Rôzni účastníci zhromaždenia sa vyjadrili, že tých, ktorí fľaše hádzali, neskôr videli v rozhovore s inými policajtmi, alebo zodpovedali popisu kriminálnych policajtov. Tieto skutočnosti nie je možné overiť, ľahko však možno preukázať, že M. Kotleba mnohokrát zdôraznil, že ide o pokojný protest a drvivá väčšina účastníkov sa s tým stotožňovala a aj tak konala.
Hádzanie kameňov sa vyskytlo o niečo neskôr, keď už boli účastníci vytláčaní po obecnej ceste, už mimo štadióna.
Ako už bolo načrtnuté, všetky tieto útoky zo strany demonštrantov sa odohrali až po viacnásobných pochybeniach polície. Mali taktiež skôr symbolický charakter odporu „Dávida voči Goliášovi", keďže vzhľadom na výstroj a výzbroj policajtov spôsobili minimálne škody. Naopak, keď ťažko ozbrojení policajti zasahovali proti neozbrojeným demonštrantom a bili ich, spôsobili im oveľa väčšie zranenia.
Otázka neohlásenia zhromaždenia
Vo vyhlásení polícia hovorí o zhromaždení ako o „neohlásenom a nepovolenom stretnutí". Týmto ako keby sa riadila ešte logikou socialistickej mentality: čo nepovolí štátna alebo verejná moc, je zlé, zakázané, protiprávne, možno to rozpustiť a rozohnať. Otázka nepovolenosti je úplne irelevantná: ústava aj zákon jasne konštatujú, že zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy (čl. 28, ods. 2 ústavy; § 1, ods. 4 zákona o zhromažďovacom práve).
Otázka neohlásenosti má istú právnu relevanciu. Podľa § 14 zákona o zhromažďovaní možno udeliť pokutu tomu, kto „zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie bez toho, že by splnil oznamovaciu povinnosť". To je však jediným rozdielom neohláseného zhromaždenia v porovnaní s ohláseným.
Neohlásením zhromaždenia nie je nijak dotknuté právo občanov pokojne sa zhromažďovať. Z titulu, že nejaké zhromaždenie je neohlásené, nemožno ho rozpustiť: iba vtedy, ak by nastali zákonné dôvody, ktoré však nenastali, a zhromaždenie ani rozpustené nebolo. Ak zhromaždenie nie je rozpustené, majú občania právo vykonávať svoje ústavné práva na slobodu pohybu a pokojného zhromažďovania a polícia nemá právo ich vyzývať, aby opustili priestor zhromaždenia, vytláčať, vyháňať, biť, zadržiavať ani predvázať.
Záver
Možno konštatovať nasledujúce skutočnosti:
polícia sa dopustila viacnásobného porušenia zákona;
porušenie zákona obmedzilo samotnú podstatu zhromaždenia a ústavných práv občanov;
zhromaždení národovci (aj iní občania) sa snažili za každú cenu predísť potýčkam s políciou a podriaďovali sa za týmto účelom aj zjavne nezákonným výzvam;
napriek tomu polícia pokračovala v porušovaní zákona, pričom viacerých ľudí neopodstatnene hrubo zbila, minimálne jedného účastníka až do bezvedomia;
útoky na políciu zo strany demonštrantov: prišli, až keď polícia opakovane porušila zákon; boli zrejme aspoň sčasti spôsobené provokatérmi polície; mali skôr symbolický charakter - zranenia, ktoré polícia spôsobila účastníkom neprimeraným a nelegálnym použitím donucovacích prostriedkov, boli značne horšie a časovo predchádzali útokom kameňmi;
konanie polície bolo nemorálne,
za konanie polície by mala byť vyvodená zodpovednosť.
Referencie
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky)
Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve
Zákon č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore
Zákon č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon)
Vyhlásenie polície, ktoré sa objavilo v médiách (napr. http://korzar.sme.sk/c/4966724/policia-rozohnala-protest-extremistov-kotlebu-zadrzala.html)
Peter Minár
zdroj: http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html
12.8.2009
Dňa 8.8. 2009 sa v Šarišských Michaľanoch konala akcia, ktorá mala za cieľ poukázať na problém cigánskej kriminality. Zhromaždenie nebolo oficiálne ohlásené, zakázané ani rozpustené. Nakoniec boli jeho účastníci rozohnaní za použitia značného množstva sily, ba až brutality zo strany polície. Na základe dostupných informácií možno jasne konštatovať, že zo strany štátu a územnej samosprávy bolo učinených viacero opatrení, ktoré odporujú platnému právu Slovenskej republiky.
Prehľad situácie
Zhromaždenie bolo nahlásené na 13. hodinu pred obecným úradom v Šarišských Michaľanoch. Väčšina účastníkov sa však k obecnému úradu ani nedostala, pretože boli políciou presmerovávaní k areálu štadiónu. Tento priestor pre demonštrantov „vyhradil starosta obce". Po príchode Mariana Kotlebu a ďalších účastníkov sa dav snažil dostať z areálu štadióna, pričom polícia toto zamietla s tým, že účastníci blokujú premávku (hoci počas vyjednávania s políciou prešli danou cestou len 2 autá, ktorým demonštranti prejazd umožnili). Sama polícia však už od rána presmerúvala premávku v Šarišských Michaľanoch.
Účastníci sa teda presunuli na štadión, pretože nechceli vyvolávať konflikty s políciou, a tak sa radšej podriadili aj nezákonnej alebo minimálne pochybnej výzve (ako je uvedené ďalej). V areáli štadióna odzneli prejavy a nasledovala konfrontácia so zástupcom obce - dostavil sa sám starosta. Keď on ani polícia neboli schopní dať zhromaždeným odpoveď na to, ako chcú riešiť otázku kriminality, rozhodli sa zhromaždení protestovať až dovtedy, kým sa vládne orgány nevyjadria k celej situácii.
Po niekoľkých desiatkach minút sa niekoľko policajtov priblížilo k M. Kotlebovi a oznámili mu, že sa dopustil priestupku na úseku zhromažďovacieho práva. Následne ho začali predvádzať, na čo účastníci zhromaždenia sformovali živý múr, aby s nimi nemohli odísť, ktorý ale polícia rozbila. Nasledovalo ďalšie vyháňanie, vytláčanie, zadržiavanie a bitie zo strany polície. Zhromaždenie stále nebolo rozpustené. Pri zadržiavaní Mariana Kotlebu niektorí účastníci zhromaždenia hádzali po policajtoch fľaše, pričom je pravdepodobné, že šlo o nasadených provokatérov (argumenty sa uvádzajú nižšie). Na to prišla od polície - ktorá len nedlho predtým účastníkov do areálu štadióna tlačila - výzva opustiť areál.
Po vytlačení z areálu štadióna boli účastníci ešte vytláčaní niekoľko stoviek metrov po ceste okolo železničnej stanice za použitia vodného dela. Pri prechode okolo násypu už mnohým účastníkom praskli nervy z neustáleho protiprávneho (alebo tak vnímaného) konania polície a zahadzovali policajtov kameňmi, čo malo skôr význam symbolického protestu, vzhľadom na veľkosť kameňov a výzbroje a výstroje polície.
Za celý čas nebolo zhromaždenie oficiálne rozpustené predstaviteľom obce ani Policajného zboru v službe.
Presmerovanie účastníkov na štadión, „vyhradenie priestoru na zhromaždenie", príkaz opustiť štadión
Podľa Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pre občanov platí, že každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. (čl. 2, ods. 2) Občania majú okrem toho základné práva a slobody, medzi ktoré patrí právo na slobodu pohybu (čl. 23, ods. 1), pokojné zhromažďovanie (čl 28, ods. 1) a sloboda prejavu (čl. 26, ods. 1).
Už pred príchodom väčšiny účastníkov sa Eugen Korda zo SME pýtal policajnej hovorkyne Magdalény Fečovej: „Tých ľudí, čo sú tam na štadióne, nechceli pustiť pred obecný úrad. Polícia na to nemá zákonné právo ich proste takto obmedziť. Prečo ste ich poslali sem [do areálu štadióna]?" Fečová odpovedala, že si musí „zmonitorovať situáciu" a vyjadrí sa potom. Od tohto bodu bolo na nej badať po zvyšok rozhovoru s médiami značnú neistotu. Nič nenasvedčuje tomu, že by k tejto veci neskôr, po „zmonitorovaní situácie", podala oficiálne stanovisko (po tomto jej vyjadrení sa ďalší zástupca polície k tomtu počínaniu vyjadril, ako je uvedené nižšie).
Ako E. Korda správne poukázal, polícia (ani obec) nemá právo „vyhradiť priestor", kde sa má konať isté zhromaždenie. Žiadny zákon takéto oprávnenie neposkytuje. Obec má právo rozpustiť zhromaždenie, ak nastanú zákonom presne vymedzené dôvody, ktoré ale nenastali. Tohto si boli evidentne vedomí aj samotní zástupcovia verejnej moci, pretože zhromaždenie nerozpustili. Tým pádom ale konali zjavne protiprávne, pretože účastníkov zhromaždenia, ktoré nebolo rozpustené, nemôžu vyzývať, aby sa rozišli. Najmä by však takáto výzva nemala žiadnu právnu záväznosť pre účastníkov. Takúto výzvu by bolo možné považovať s ohľadom na kontext jej použitia za zneužitie právomoci verejného činiteľa (§ 326 trestného zákona).
Teoreticky by sa polícia mohla odvolať na svoje oprávnenie podľa § 27 zákona o policajnom zbore „zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste". Toto oprávnenie však možno použiť len na nevyhnutný čas a len ak je to zároveň „nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných osôb". Na zhromaždení však nedochádzalo k ohrozovaniu žiadnej z týchto hodnôt (minimálne v danom čase). Skutočnosť, že polícia sa ani vo svojom neskoršom vyhlásení, ani na mieste neodvolala na toto ustanovenie, svedčí o tom, že si je sama vedomá, že v tomto prípade nebolo aplikovateľné.
Keď sa policajti chystali tlačiť zhromaždených smerom na štadión, M. Kotleba sa dožadoval vysvetlenia, podľa akého zákona, akého paragrafu polícia koná. Bránil odvolávaním sa na spomínané ústavné princípy: „Pokiaľ viem, štátny orgán môže robiť len to, čo mu zákon umožňuje. Občan môže robiť to, čo mu zákon nezakazuje. Povedzte nám, podľa akého zákona nás chcete natlačiť na ten štadión." Jediná odpoveď, ktorej sa mu od kukláčov dostalo, bola, že veliteľ zásahu tak prikázal. Avšak, ako už bolo uvedené, zákon o zhromažďovaní ani iný zákon neumožňuje polícii konať tak, ako nakoniec konala.
O istý pokus o zdôvodnenie sa následne pokúsil zrejme najvyššie postavený zástupca polície Mgr. Dušan Sabol, ktorý sa v rozhovore s Kotlebom vyjadril: „Namám problém... Aj takéto neohlásené zhromaždenia sa musia vykonávať v súlade so zákonom o zhromažďovacom práve. Ak keď je proste zhromaždenie neohlásené, starosta môže určiť podmienky, kde sa takéto zhromaždenie, v akom čase a za akých podmienok môže vykonať... Nebudeme ďalej komunikovať a baviť sa o tom."
Ak si však vyhľadáte v zákone o zhromažďovacom práve pojem „starosta", zistíte, že sa v ňom vôbec nenachádza: tento zákon neudeľuje starostovi žiadne práva. Akurát § 4, ods. 3 stanovuje, že obec môže určiť miesto v obci, kde možno konať zhromaždenia, ktoré podliehajú oznamovacej povinnosti, bez oznámenia. Sabol určite nehovoril o tejto kompetencii obce. V žiadnom inom prípade nemá obec ani starosta obce právo „určiť miesto", či „vyhradiť priestor" zhromaždenia - ledaže by sám bol zvolávateľom zhromaždenia...
Skutočnosť, že polícia neodôvodnila riadne svoje konanie (a odmietla diskusiu), hoci na to bola opakovane vyzývaná a bol na to čas, priestor i logický dôvod, možno považovať za narušenie princípu právneho štátu (čl. 1, ods. 1 ústavy). Najmä je ale nepriamym tichým svedectvom o protiprávnom konaní polície.
Podľa zákona o zhromažďovacom práve sa priestupku proti zhromažďovaciemu právu, za ktorý možno uložiť pokutu do 165 eur, dopustí ten, kto „neoprávnene sťažuje účastníkom zhromaždenie prístup na zhromaždenie alebo im v tom bráni" (§ 14, ods. 2, písm b)). Táto formulácia celkom výstižne vyjadruje konanie polície, pričom predstavitelia polície sa zrejme dopustili zneužitia právomoci verejného činiteľa prekročením svojej právomoci (§ 326, ods. 1, písm b) trestného zákona).
Predvedenie Mariana Kotlebu
Polícia vo svojom vyhlásení k akcii uviedla svoje zdôvodnenie predvedenia M. Kotlebu:
„Na základe apelov a výziev p. Kotlebu k vystúpeniam rôznych ním pozvaných hostí sa jednoznačne identifikoval ako organizátor neohláseného stretnutia. Tým sa dopustil porušenia ustanovenia § 14 zák. č. 84/90 o zhromažďovacom práve. Zástupcom polície bol vyzvaný, aby ho nasledoval a podal vysvetlenie. (…) Keďže k uposlúchnutiu výzvy polície nedošlo, bol p. Kotleba predvedený na príslušné obvodné oddelenie policajného zboru k podaniu vysvetlenia."
Zákon o Policajnom zbore dáva policajtovi právo „požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku" (§ 17, ods. 1) a predviesť osobu, ak „bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve podľa odseku 1 nevyhovie" (§ 17, ods. 2).
Avšak hneď nasledujúce ustanovenie (§ 17, ods. 4) dáva právo osobe odmietnuť vysvetlenie, ak si ním spôsobí nebezpečenstvo postihu za priestupok. Nakoľko polícia sama identifikovala M. Kotlebu ako páchateľa priestupku, nemal žiadnu povinnosť podávať vysvetlenie, a tak ho ani polícia nemohla predviesť za nepodanie vysvetlenia.
Skutočnosť, že M. Kotleba páchal priestupok podľa § 14 zákona o zhromažďovacom práve (zvolanie alebo usporiadanie zhromaždenia, ktoré nebolo ohlásené) nebola jednak dokázaná a jednak vyznieva dosť absurdne (nie je štatutárnym orgánom Slovenskej pospolitosti, na ktorej stránke bolo zhromaždenie zvolané). Ak by sa ale aj dopustil podľa uvedeného ustanovenia priestupku, nedáva to polícii ani obci právo zhromaždenie rozpustiť.
Ako však bolo spomenuté, priestupku proti uvedenému paragrafu sa dosputili skôr príslušníci policajného zboru ako M. Kotleba.
Donucovacie prostriedky policajtov
Počas zhromaždenia bolo proti jeho účastníkom použitých viacero donucovacích prostriedkov. Možno rozlíšiť jednak donucovacie prostriedky používané proti zhromaždeniu ako celku a donucovacie prostriedky používané proti jednotlivým jeho účastníkom. Každý z týchto prípadov by si vyžiadal osobitné posúdenie, na čo nie je dostatok materiálov.
Podľa zákona o policajnom zbore (§ 50, ods. 4) policajt je povinný zvoliť taký donucovací prostriedok, aby „použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku". Podľa ústavy (čl. 13, ods. 4) sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Použitie donucovacieho prostriedku predstavuje jeden z najvážnejších zásahov do ľudských práv a možno konštatovať, že v tomto prípade presiahol podstatu, ktorá bola potrebná. Použitie donucovacieho prostriedku uvedenou intenzitou je celkom zjavne neprimerané, nehovoriac najmä o primitívnom následnom dusení, ktoré bolo vykonané, keď už bol dotyčný spacifikovaný a nekládol, ani nemohol, klásť odpor. V právnej teórii sa takéto počínanie označuje ako policajná brutalita.
Otázka hádzania fliaš a hádzania kameňov
Polícia vo svojom vyhlásení uvádza:
„Počas tejto výzvy [M. Kotlebu o podanie vysvetlenia - uvedené vyššie] členovia Slovenskej pospolitosti a ich prívrženci začali hádzať kamene, fľaše a sklenené poháre do policajtov a aj vyzývajúceho policajta."
Tu treba uviesť, že aj keď na zhromaždení príde k porušeniu zákona, polícia nemá právo zakročiť proti celému zhromaždeniu, ale len ak účastníci podujatia páchajú trestné činy a nápravu nemožno zaistiť iným spôsobom, najmä zákrokom proti jednotlivým páchateľom (§ 54, ods. 6 zákona o Policajnom zbore; § 12 zákona o zhromažďovacom práve).
Z vyhlásenia polície však vyplýva nejasnosť: ak vedela, že útočníci boli členmi Slovenskej pospolitosti, resp. „ich prívrženci", tak je zrejmé, že musela identifikovať konkrétne osoby: nakoľko ideová orientácia neznámeho páchateľa sa rozpoznať nedá (to mi pripomína prípad Daniela Tupého, kedy sa médiá pokúsili o to isté). Ťažko možno všetkých účastníkov zhromaždenia, vrátane napr. mnohých detí, ktoré tam boli, označiť za „prívržencov Slovenskej pospolitosti" - skôr ide o snahu politizovať v policajnom vyhlásení, čo je taktiež neprípustné.
Ak teda polícia poznala konkrétnych páchateľov, prečo proti nim nezasiahla, ale na základe konania menšiny uplatnila kolektívnu vinu na celé zhromaždenie? Ak ich nepoznala, ako pozná ich ideologickú orientáciu, resp., prečo sa tvári, že ju pozná? Koho politickú objednávku tým plní?
Taktiež je potrebné poukázať na podozrenie, ktoré mali mnohí účastníci zhromaždenia: že medzi nimi sú policajní provokatéri, ktorí čakali práve na chvíľu ako snaha o predvedenie M. Kotlebu, kedy „spontánne" začali na políciu hádzať fľaše, čím jej poskytli zámienku konať. Rôzni účastníci zhromaždenia sa vyjadrili, že tých, ktorí fľaše hádzali, neskôr videli v rozhovore s inými policajtmi, alebo zodpovedali popisu kriminálnych policajtov. Tieto skutočnosti nie je možné overiť, ľahko však možno preukázať, že M. Kotleba mnohokrát zdôraznil, že ide o pokojný protest a drvivá väčšina účastníkov sa s tým stotožňovala a aj tak konala.
Hádzanie kameňov sa vyskytlo o niečo neskôr, keď už boli účastníci vytláčaní po obecnej ceste, už mimo štadióna.
Ako už bolo načrtnuté, všetky tieto útoky zo strany demonštrantov sa odohrali až po viacnásobných pochybeniach polície. Mali taktiež skôr symbolický charakter odporu „Dávida voči Goliášovi", keďže vzhľadom na výstroj a výzbroj policajtov spôsobili minimálne škody. Naopak, keď ťažko ozbrojení policajti zasahovali proti neozbrojeným demonštrantom a bili ich, spôsobili im oveľa väčšie zranenia.
Otázka neohlásenia zhromaždenia
Vo vyhlásení polícia hovorí o zhromaždení ako o „neohlásenom a nepovolenom stretnutí". Týmto ako keby sa riadila ešte logikou socialistickej mentality: čo nepovolí štátna alebo verejná moc, je zlé, zakázané, protiprávne, možno to rozpustiť a rozohnať. Otázka nepovolenosti je úplne irelevantná: ústava aj zákon jasne konštatujú, že zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy (čl. 28, ods. 2 ústavy; § 1, ods. 4 zákona o zhromažďovacom práve).
Otázka neohlásenosti má istú právnu relevanciu. Podľa § 14 zákona o zhromažďovaní možno udeliť pokutu tomu, kto „zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie bez toho, že by splnil oznamovaciu povinnosť". To je však jediným rozdielom neohláseného zhromaždenia v porovnaní s ohláseným.
Neohlásením zhromaždenia nie je nijak dotknuté právo občanov pokojne sa zhromažďovať. Z titulu, že nejaké zhromaždenie je neohlásené, nemožno ho rozpustiť: iba vtedy, ak by nastali zákonné dôvody, ktoré však nenastali, a zhromaždenie ani rozpustené nebolo. Ak zhromaždenie nie je rozpustené, majú občania právo vykonávať svoje ústavné práva na slobodu pohybu a pokojného zhromažďovania a polícia nemá právo ich vyzývať, aby opustili priestor zhromaždenia, vytláčať, vyháňať, biť, zadržiavať ani predvázať.
Záver
Možno konštatovať nasledujúce skutočnosti:
polícia sa dopustila viacnásobného porušenia zákona;
porušenie zákona obmedzilo samotnú podstatu zhromaždenia a ústavných práv občanov;
zhromaždení národovci (aj iní občania) sa snažili za každú cenu predísť potýčkam s políciou a podriaďovali sa za týmto účelom aj zjavne nezákonným výzvam;
napriek tomu polícia pokračovala v porušovaní zákona, pričom viacerých ľudí neopodstatnene hrubo zbila, minimálne jedného účastníka až do bezvedomia;
útoky na políciu zo strany demonštrantov: prišli, až keď polícia opakovane porušila zákon; boli zrejme aspoň sčasti spôsobené provokatérmi polície; mali skôr symbolický charakter - zranenia, ktoré polícia spôsobila účastníkom neprimeraným a nelegálnym použitím donucovacích prostriedkov, boli značne horšie a časovo predchádzali útokom kameňmi;
konanie polície bolo nemorálne,
za konanie polície by mala byť vyvodená zodpovednosť.
Referencie
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky)
Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve
Zákon č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore
Zákon č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon)
Vyhlásenie polície, ktoré sa objavilo v médiách (napr. http://korzar.sme.sk/c/4966724/policia-rozohnala-protest-extremistov-kotlebu-zadrzala.html)
Peter Minár
zdroj: http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html
12.8.2009
07.08.09
V Británii chtějí umístit CCTV kamery do soukromých domů a bytů
Charlie Sorrel
Jako bývalý Brit dobře vím o nezměrných touhách britských orgánů sledovat a šmírovat každého občana, ale poslední plán státních orgánů šokoval dokonce i mě – a to se považuji za pesimistického cynika. Chtějí umístit orwellovskou televizní obrazovku do 20 tisíc domů a bytů.
Na instalaci CCTV kamer a monitorování v bytech a domech soukromých občanů bylo vyčleněno 400 milionů liber (668 milionů dolarů). Proč? Aby stát věděl, že dědi dělají své úkoly, že jdou včas do postele, a že jedí zeleninu. Tyto kamery jsou už teď umístěny – jakkoliv je to neuvěřitelné – ve 2 000 rodinách. Za tímto plánem stojí ministr pro dětská práva Ed Balls. Projekt je namířen na asociální rodiny. Zdůvodněno je to tak, že dítě vyrůstající ve stabilnějším prostředí se pravděpodobně bude méně věnovat drogám a kriminální činnosti.
To ještě není všechno. Vláda rovněž zřídila svou soukromou policii, kterou bude posílat do vytipovaných domů na náhodnou kontrolu. Z nepochopitelného důvodu se této policii neříká ideopolicie. V tomto schématu, které potvrzuje reputaci britského státu coby státu-chůvy, budou děti a jejich rodiny nuceny každý rok sepsat spolu „smlouvu o chování“, ve které budou jasně vytyčeny povinnosti rodičů jako například zajistit, aby se děti chovaly dobře a dělaly úkoly včas.
A pamatujme, o tomhle rozhodla levicová vláda. Opoziční stínový ministr pro domácí bezpečnost Chris Grayling, konzervativec, si myslí, že tyhle plány jsou nedostatečné, příliš málo a příliš pozdě se podle něj dělá. Což naznačuje, že by rád prosadil ještě dotěrnější sledování. Pověsti, že v budově ministerstva lásky instalují nové vazební zařízení pod označením „místnost 101“, nebyly potvrzeny.
Článek Britain To Put CCTV Cameras Inside Private Homes vyšel 3. srpna na wired.com. Překlad editor.
Doplnění editora
V diskuzi za článkem na stejné téma SIN BINS FOR WORST FAMILIES v Daily Express někdo uvádí, že na Twitteru odpovídá ministr pro záležitosti dětí Ed Balls na přímý dotaz, zda je výše uvedeno pravda, takto: „Je to naprostý nesmysl“. Tak si vyberte.
zdroj: http://www.zvedavec.org/komentare/2009/08/3251-v-britanii-chteji-umistit-cctv-kamery-do-soukromych-domu-a-bytu.htm
7.8.2009
Jako bývalý Brit dobře vím o nezměrných touhách britských orgánů sledovat a šmírovat každého občana, ale poslední plán státních orgánů šokoval dokonce i mě – a to se považuji za pesimistického cynika. Chtějí umístit orwellovskou televizní obrazovku do 20 tisíc domů a bytů.
Na instalaci CCTV kamer a monitorování v bytech a domech soukromých občanů bylo vyčleněno 400 milionů liber (668 milionů dolarů). Proč? Aby stát věděl, že dědi dělají své úkoly, že jdou včas do postele, a že jedí zeleninu. Tyto kamery jsou už teď umístěny – jakkoliv je to neuvěřitelné – ve 2 000 rodinách. Za tímto plánem stojí ministr pro dětská práva Ed Balls. Projekt je namířen na asociální rodiny. Zdůvodněno je to tak, že dítě vyrůstající ve stabilnějším prostředí se pravděpodobně bude méně věnovat drogám a kriminální činnosti.
To ještě není všechno. Vláda rovněž zřídila svou soukromou policii, kterou bude posílat do vytipovaných domů na náhodnou kontrolu. Z nepochopitelného důvodu se této policii neříká ideopolicie. V tomto schématu, které potvrzuje reputaci britského státu coby státu-chůvy, budou děti a jejich rodiny nuceny každý rok sepsat spolu „smlouvu o chování“, ve které budou jasně vytyčeny povinnosti rodičů jako například zajistit, aby se děti chovaly dobře a dělaly úkoly včas.
A pamatujme, o tomhle rozhodla levicová vláda. Opoziční stínový ministr pro domácí bezpečnost Chris Grayling, konzervativec, si myslí, že tyhle plány jsou nedostatečné, příliš málo a příliš pozdě se podle něj dělá. Což naznačuje, že by rád prosadil ještě dotěrnější sledování. Pověsti, že v budově ministerstva lásky instalují nové vazební zařízení pod označením „místnost 101“, nebyly potvrzeny.
Článek Britain To Put CCTV Cameras Inside Private Homes vyšel 3. srpna na wired.com. Překlad editor.
Doplnění editora
V diskuzi za článkem na stejné téma SIN BINS FOR WORST FAMILIES v Daily Express někdo uvádí, že na Twitteru odpovídá ministr pro záležitosti dětí Ed Balls na přímý dotaz, zda je výše uvedeno pravda, takto: „Je to naprostý nesmysl“. Tak si vyberte.
zdroj: http://www.zvedavec.org/komentare/2009/08/3251-v-britanii-chteji-umistit-cctv-kamery-do-soukromych-domu-a-bytu.htm
7.8.2009
Ponorky RF nikdy neprestali kontrolovať svetové oceány – VMF
Moskva, 5. augusta – RIA Novosti.
Ruské ponorky nikdy neprerušili monitorovanie neprerušili svoju bojovú pohotovosť vo vodách svetových oceánov, no ich činnosť má tajný charakter a nie sú komentované predstaviteľmi Vojensko morského flotu Ruska, povedal pre RIA Novosti v stredu vysokopostavený predstaviteľ hlavného štábu VMF RF, komentujúc článok zverejnený v New York Times.
Predtým americké noviny zverejnili informáciu s odvolaním sa na zdroj v amerických vojenských silách o tom, že Američania monitorujú dve ruské atómové ponorky projektu 971, ktoré sa nachádzajú blízko brehov USA, v medzinárodných vodách.
Podľa slov zdroja, od čias ukončenia studenej vojny ruské ponorky nikdy sa nepriblížili tak blízko k brehom USA.
„Ruské ponorky aj v tie najťažšie časy pre flotilu v 90 rokoch minulého storočia plávali vo svetových oceánoch a plnili bojové úlohy. V tejto praxi sa pokračuje aj teraz“, - povedal spolupracovník agentúry.
zdroj: http://www.suvislosti.eu/index.php
7.8.2009
Ruské ponorky nikdy neprerušili monitorovanie neprerušili svoju bojovú pohotovosť vo vodách svetových oceánov, no ich činnosť má tajný charakter a nie sú komentované predstaviteľmi Vojensko morského flotu Ruska, povedal pre RIA Novosti v stredu vysokopostavený predstaviteľ hlavného štábu VMF RF, komentujúc článok zverejnený v New York Times.
Predtým americké noviny zverejnili informáciu s odvolaním sa na zdroj v amerických vojenských silách o tom, že Američania monitorujú dve ruské atómové ponorky projektu 971, ktoré sa nachádzajú blízko brehov USA, v medzinárodných vodách.
Podľa slov zdroja, od čias ukončenia studenej vojny ruské ponorky nikdy sa nepriblížili tak blízko k brehom USA.
„Ruské ponorky aj v tie najťažšie časy pre flotilu v 90 rokoch minulého storočia plávali vo svetových oceánoch a plnili bojové úlohy. V tejto praxi sa pokračuje aj teraz“, - povedal spolupracovník agentúry.
zdroj: http://www.suvislosti.eu/index.php
7.8.2009
Teror v Španielsku: ruský expert podozrieva zahraničné tajné služby
MOSKVA, 30. júla (RIA Novosti). Dva bombové útoky otriasli v stredu a vo štvrtok Španielskom. Do podozrenia sa dostala baskická teroristická organizácia ETA. Avšak ruský expert Pavel Zolotarjov vidí za explóziami, pri ktorých boli usmrtení dvaja ľudia a tucty zranených, zahraničné tajné služby.
RIA Novosti: Koho vidíte za atentátmi v Španielsku?
Zolotarjov: Existujú dohady, že za explóziami trčí teroristická skupina ETA. Vyvstáva však otázka o možných podvodných prúdoch. To o to viac, pretože ETA doposiaľ nebola taká krvavá. Ja teraz nie som pripravený na to, robiť nejaké geopolitické analýzy. Avšak niečo tu nehrá.
RIA Novosti: Je to akosi spojené s 50. výročím ETA ?
Zolotarjov: ETA niečo takéhoto nepotrebuje, ak skutočne bojuje za nezávislosť Baskov. Za tým trčí niečo úplne iné. Podľa môjho názoru sú do toho zapletené tajné služby iného štátu. Tajné služby sú prepojené s teroristickými organizáciami a kriminálnymi skupinami, lebo tam musia mať svojich agentov. Niekedy sa stierajú hranice medzi postupmi tajných služieb a tými, ktoré majú teroristické organizácie. Konkrétnym príkladom je postup amerických tajných služieb v Kosove. Podobne sa postupovalo v indickom Mumbai, kde sa bojovalo o vplyv v regióne. Teraz sa deje niečo o Španielsko.
RIA Novosti: Teda, Vy to nespájate so zajtrajším výročím?
Zolotarjov: Nie. Kto mal tieto atentáty za potrebné, potreboval ich v momente jubilea. Som presvedčený: Baskovia a ich organizácia ETA to nepotrebovali. V mnohých prípadoch hrá spojenie na tajné služby úlohu. Preto je kontrola tajných služieb dôležitá. To je problémom na Západe a nielen na Západe. Prieskumné a tajné služby musia byť na jednej strane oprávnené a sú oprávnené vykonávať špeciálne operácie. Na druhej strane, ak nie sú kontrolované štátom, možno od nich očakávať všetko.
Pavel Zolotarjov je zástupca riaditeľa Ústavu pre USA a Kanadu, profesorom na Akadémii pre vojenské vedy a prezident Fondu na podporu vojenských reforiem.
Terror in Spanien: Russischer Experte verdächtigt ausländische Geheimdienste
http://de.rian.ru/analysis/20090730/122523457.html
zdroj: http://www.protiprudu.info/teror.html
7.8.2009
RIA Novosti: Koho vidíte za atentátmi v Španielsku?
Zolotarjov: Existujú dohady, že za explóziami trčí teroristická skupina ETA. Vyvstáva však otázka o možných podvodných prúdoch. To o to viac, pretože ETA doposiaľ nebola taká krvavá. Ja teraz nie som pripravený na to, robiť nejaké geopolitické analýzy. Avšak niečo tu nehrá.
RIA Novosti: Je to akosi spojené s 50. výročím ETA ?
Zolotarjov: ETA niečo takéhoto nepotrebuje, ak skutočne bojuje za nezávislosť Baskov. Za tým trčí niečo úplne iné. Podľa môjho názoru sú do toho zapletené tajné služby iného štátu. Tajné služby sú prepojené s teroristickými organizáciami a kriminálnymi skupinami, lebo tam musia mať svojich agentov. Niekedy sa stierajú hranice medzi postupmi tajných služieb a tými, ktoré majú teroristické organizácie. Konkrétnym príkladom je postup amerických tajných služieb v Kosove. Podobne sa postupovalo v indickom Mumbai, kde sa bojovalo o vplyv v regióne. Teraz sa deje niečo o Španielsko.
RIA Novosti: Teda, Vy to nespájate so zajtrajším výročím?
Zolotarjov: Nie. Kto mal tieto atentáty za potrebné, potreboval ich v momente jubilea. Som presvedčený: Baskovia a ich organizácia ETA to nepotrebovali. V mnohých prípadoch hrá spojenie na tajné služby úlohu. Preto je kontrola tajných služieb dôležitá. To je problémom na Západe a nielen na Západe. Prieskumné a tajné služby musia byť na jednej strane oprávnené a sú oprávnené vykonávať špeciálne operácie. Na druhej strane, ak nie sú kontrolované štátom, možno od nich očakávať všetko.
Pavel Zolotarjov je zástupca riaditeľa Ústavu pre USA a Kanadu, profesorom na Akadémii pre vojenské vedy a prezident Fondu na podporu vojenských reforiem.
Terror in Spanien: Russischer Experte verdächtigt ausländische Geheimdienste
http://de.rian.ru/analysis/20090730/122523457.html
zdroj: http://www.protiprudu.info/teror.html
7.8.2009
Profilovaní výkonných ředitelu a jejich sociopatické výplaty
Thom Hartmann
Commondreams.org
Kniha Paula Babiaka a Roberta Hareho "Hadi v oblecích: když psychopati jdou do práce"
Wall Street Journal minulý týden napsal: „Ředitelé a další zaměstnanci s velmi vysokým platem nyní dostávají více než jednu třetinu veškerých mezd v USA. Zaměstnanci s vysokým platem dostávají téměř $2.1 bilionu z $6.4 bilionu celkových výplat v USA za rok 2007, který představuje nejnovější údaj.“
Jedna z otázek pokládaných v momentě, kdy dojde na téma výplata výkonného ředitele, je: „Co může člověk jako William McGuire nebo Lee Raymond (bývalí výkonní ředitelé UnitedHealth a ExxonMobil) dělat, aby ospravedlnili výplatu $1.7 miliard nebo $400 milionový důchodový bonus?“
Zajímavá otázka. Pokud pro výkonné ředitele existuje „volný trh“ práce, potom byste se mohli domnívat, že na pracovní místa bude velká konkurence. A velký počet lidí, kteří soupeří o tyto pozice, povede ke snížení výše platu. Aby akcionáři UnitedHealth nemuseli platit McGuireovi více než $1 miliardu, pak stačilo aby našli někoho, kdo bude stejnou práci dělat za půl miliardy. A aby ušetřili ještě víc stačilo by, aby našli někoho kdo bude práci dělat za pouhých $100 milionů. Nebo možná někoho, kdo bude pracovat potřebných 60 hodin týdně za pouhý $1 milion.
Proč jsou tedy platy ředitelů tak vysoké?
Zkoumal jsem to jak z pohledu psychoterapeuta, tak i z pohledu ekonoma-amatéra a nabízí se jediná racionální odpověď. Výkonní ředitelé v Americe vydělávají tolik peněz, protože je skutečný nedostatek lidí, kteří disponují jejich sadou schopností. A jedná se o tak závažný nedostatek, že některé společnosti musí platit až $1 milion za den, aby měli někoho kdo bude schopen úspěšně vykonávat práci.
Ale jaká část náplně výkonného ředitele je tak složitá, nemožná pro pouhé smrtelníky, aby to znamenalo že ve Spojených státech je jen několik stovek jednotlivců, kteří jsou schopni tuto práci vykonávat?
Podle mého skromného názoru se jedná o sociopatickou část.
Výkonní ředitelé veřejných společností obecně řečeno poslouchají veřejnost a slušné lidi. Ale výkonní ředitelé z většiny největších světových korporací denně činí rozhodnutí, která ničí životy mnoha lidí.
Pouze zhruba 1 až 3 procenta z nás jsou sociopati – lidé postrádající normální lidské city, kteří můžou jít v noci klidně spát poté, co celý den dělali hrůzné věci. A v tom 1 procentu sociopatů je pravděpodobně jen malý zlomek těch, kteří mají univerzitní vzdělání. A v tomto malého zlomku je zase jen malý zlomek těch, kteří rozumí podnikání, obzvlášť ve specifické oblasti.
Tudíž existuje takový nedostak lidí, schopných vést moderní monopolistické, destruktivní korporace, že jsou akcionáři nuceni jim za práci platit miliony. A protože jsou sociopati, rádi přijmou peníze aniž by pomysleli na společenské dopady.
Dnešní moderní mezinárodní korporátní výkonní ředitelé, ti kteří žijí ve světě soukromých letadel a limuzín, zcela mimo náš svět, představují pozůstatek doby králů, královen a lordů. Odrážejí dysfunkční kulturní (a calvinisticko/darwinistické) přesvědčení, že bohatství je důkazem dobra a že toto dobro ospravedlňuje získávání dalšího bohatství.
Demokracie na pracovišti je odbor. Nejdemokratičtější pracoviště nejméně vykořisťují, protože pracovní síla má moc vyvažovat kapitál a management. A když se díváme po světě je jasně patrné, že společnosti které rovnostářšky a demokraticky zahrnují největší počet svých lidí (jak na tak i mimo pracoviště), mají nejvyšší kvalitu života. Společnosti které jsou od pracoviště až po vládu nejdespotičtější, mají nejnižší kvalitu života.
Vyváženost a demokratický dohled časem vytvoří nejlepší výsledky. „Neregulovaný“ trh je jako „neregulovaný“ fotbalový zápas – chaos. A chaos je stav, ze kterého nejvíc těží sociopati, ať už sérioví vrazi, místní válečníci nebo výkonní ředitelé.
Když změníme pravidla podnikání tak, aby sociopatické podnikatelské chování nebylo nadále odměňováno (ale bylo trestáno ...), budeme schopni vytvořit funkčnější a mnohem rovnostářskou společnost. A to je důležítý první krok zpět od prahu ekologické a ekonomické katastrofy které dnes čelíme.
Článek pochází převážně z nové knihy Thoma Hartmana „Na prahu: krize západní společnosti“
Související články:
Psychopatie – psychopati mezi námi
Střež se psychopata, můj synu
Zdroj: Profiling CEOs and Their Sociopathic Paychecks
http://na-severu.blogspot.com/2009/08/profilovani-vykonnych-reditelu-jejich.html
7.8.2009
Commondreams.org
Kniha Paula Babiaka a Roberta Hareho "Hadi v oblecích: když psychopati jdou do práce"
Wall Street Journal minulý týden napsal: „Ředitelé a další zaměstnanci s velmi vysokým platem nyní dostávají více než jednu třetinu veškerých mezd v USA. Zaměstnanci s vysokým platem dostávají téměř $2.1 bilionu z $6.4 bilionu celkových výplat v USA za rok 2007, který představuje nejnovější údaj.“
Jedna z otázek pokládaných v momentě, kdy dojde na téma výplata výkonného ředitele, je: „Co může člověk jako William McGuire nebo Lee Raymond (bývalí výkonní ředitelé UnitedHealth a ExxonMobil) dělat, aby ospravedlnili výplatu $1.7 miliard nebo $400 milionový důchodový bonus?“
Zajímavá otázka. Pokud pro výkonné ředitele existuje „volný trh“ práce, potom byste se mohli domnívat, že na pracovní místa bude velká konkurence. A velký počet lidí, kteří soupeří o tyto pozice, povede ke snížení výše platu. Aby akcionáři UnitedHealth nemuseli platit McGuireovi více než $1 miliardu, pak stačilo aby našli někoho, kdo bude stejnou práci dělat za půl miliardy. A aby ušetřili ještě víc stačilo by, aby našli někoho kdo bude práci dělat za pouhých $100 milionů. Nebo možná někoho, kdo bude pracovat potřebných 60 hodin týdně za pouhý $1 milion.
Proč jsou tedy platy ředitelů tak vysoké?
Zkoumal jsem to jak z pohledu psychoterapeuta, tak i z pohledu ekonoma-amatéra a nabízí se jediná racionální odpověď. Výkonní ředitelé v Americe vydělávají tolik peněz, protože je skutečný nedostatek lidí, kteří disponují jejich sadou schopností. A jedná se o tak závažný nedostatek, že některé společnosti musí platit až $1 milion za den, aby měli někoho kdo bude schopen úspěšně vykonávat práci.
Ale jaká část náplně výkonného ředitele je tak složitá, nemožná pro pouhé smrtelníky, aby to znamenalo že ve Spojených státech je jen několik stovek jednotlivců, kteří jsou schopni tuto práci vykonávat?
Podle mého skromného názoru se jedná o sociopatickou část.
Výkonní ředitelé veřejných společností obecně řečeno poslouchají veřejnost a slušné lidi. Ale výkonní ředitelé z většiny největších světových korporací denně činí rozhodnutí, která ničí životy mnoha lidí.
Pouze zhruba 1 až 3 procenta z nás jsou sociopati – lidé postrádající normální lidské city, kteří můžou jít v noci klidně spát poté, co celý den dělali hrůzné věci. A v tom 1 procentu sociopatů je pravděpodobně jen malý zlomek těch, kteří mají univerzitní vzdělání. A v tomto malého zlomku je zase jen malý zlomek těch, kteří rozumí podnikání, obzvlášť ve specifické oblasti.
Tudíž existuje takový nedostak lidí, schopných vést moderní monopolistické, destruktivní korporace, že jsou akcionáři nuceni jim za práci platit miliony. A protože jsou sociopati, rádi přijmou peníze aniž by pomysleli na společenské dopady.
Dnešní moderní mezinárodní korporátní výkonní ředitelé, ti kteří žijí ve světě soukromých letadel a limuzín, zcela mimo náš svět, představují pozůstatek doby králů, královen a lordů. Odrážejí dysfunkční kulturní (a calvinisticko/darwinistické) přesvědčení, že bohatství je důkazem dobra a že toto dobro ospravedlňuje získávání dalšího bohatství.
Demokracie na pracovišti je odbor. Nejdemokratičtější pracoviště nejméně vykořisťují, protože pracovní síla má moc vyvažovat kapitál a management. A když se díváme po světě je jasně patrné, že společnosti které rovnostářšky a demokraticky zahrnují největší počet svých lidí (jak na tak i mimo pracoviště), mají nejvyšší kvalitu života. Společnosti které jsou od pracoviště až po vládu nejdespotičtější, mají nejnižší kvalitu života.
Vyváženost a demokratický dohled časem vytvoří nejlepší výsledky. „Neregulovaný“ trh je jako „neregulovaný“ fotbalový zápas – chaos. A chaos je stav, ze kterého nejvíc těží sociopati, ať už sérioví vrazi, místní válečníci nebo výkonní ředitelé.
Když změníme pravidla podnikání tak, aby sociopatické podnikatelské chování nebylo nadále odměňováno (ale bylo trestáno ...), budeme schopni vytvořit funkčnější a mnohem rovnostářskou společnost. A to je důležítý první krok zpět od prahu ekologické a ekonomické katastrofy které dnes čelíme.
Článek pochází převážně z nové knihy Thoma Hartmana „Na prahu: krize západní společnosti“
Související články:
Psychopatie – psychopati mezi námi
Střež se psychopata, můj synu
Zdroj: Profiling CEOs and Their Sociopathic Paychecks
http://na-severu.blogspot.com/2009/08/profilovani-vykonnych-reditelu-jejich.html
7.8.2009
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)