Prvýkrát od svojho založenia v roku 1948 je štát Izrael konfrontovaný s vážnymi obvineniami z vojnových zločinov zo strany svetovo uznávaných osobností. Sám generálny tajomník OSN Pan Ki-mun, vždy opatrný ohľadom suverénnych štátov, najmä ak sú tie napojené na politiku najvplyvnejšieho člena na pôde OSN (USA), sa pripojil k žiadosti o vyšetrovanie a prípadné stíhanie. Je pravda, že útok spustený 27. decembra 2008 na pásmo Gazy sa od dovtedajších nasadení sily Izraelom líši. Jednak použitými zbraňami, jednak smrtiacou taktikou na bezbrannej populácii.
Pomer tisíc tristotridsať zabitých Palestínčanov oproti trinástim Izraelčanom (viacerí z nich z paľby z vlastných radov) je viac než sto ku jednej. Nerovnováha strát je taká veľká, že kým izraelská vláda a jej spojenci hovoria o „represálii“ a „práve Izraela na sebaobranu“, väčšine komentátorov sa prieči používať hoc aj termín „vojna“. Kritici sa neboja nahlas skloňovať slová ako „masaker“, „vojnové zločiny“ či „zločiny proti ľudskosti“.
Už v minulosti boli izraelské vojenské akcie obviňované z porušovania Charty OSN a odsudzovali ich najmä vlády arabských štátov. Ale viaceré krajiny aspoň uznali, že židovský štát používal silu v kontexte vojny. Obvinenia z vojnových zločinov pochádzali predovšetkým od dotknutých vlád a radikálnych hnutí. Tieto prvé ozbrojené konflikty sa v podstate viedli proti arabským susedom, ktorí upierali Izraelu právo na existenciu. Išlo o konflikty medzi štátmi a aj vojenská akcia z roku 1967, počas ktorej Izrael demonštroval vojenskú prevahu, sa podriaďovala rámcu medzinárodnej politiky. Dalo sa tvrdiť, že bola nelegálna, ale určite nie, že bola zločinná.
Veci sa začali meniť počas vojny v Libanone v roku 1982. Vtedajším casus belli bola implantácia Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP). Pamätáme si najmä výsledok tohto konfliktu so stovkami zmasakrovaných bezzbranných Palestínčanov v utečeneckých táboroch v Sabre a Chatile. Hoci boli tieto ukrutnosti dielom libanonských kresťanských milícií, izraelská spoluvina je potvrdená. Aj keď je to znepokojujúce, tento zločin sa mohol považovať za „chybu“ v rámci vojenskej akcie, ktorú Izrael ospravedlňoval neschopnosťou libanonskej vlády zabrániť využívaniu svojho územia nepriateľskými skupinami. Pokračovaním vojny v 1982 bola okupácia južného Libanonu a ako reakcia vznik Hizballáhu a ozbrojeného odporu, ktorý napokon viedol k zahanbujúcemu izraelskému ústupu v roku 2000.
Izraelská invázia a okupácia južného Libanonu z 1982 pripravili pôdu pre konflikt v roku 2006. Hizballáh nahradil OOP v roli označeného nepriateľa. Vojenská kampaň s cieľom zničiť šiítsku organizáciu sa nevyhnutne dotkla civilného obyvateľstva. Izrael nepoužil svoju sofistikovanú vojenskú technológiu na to, aby porazil nepriateľský štát, ale spoločnosť zbavenú rovnocenných prostriedkov na obranu, za čo si napokon vyslúžil množstvo kritiky.
Rovnako môžeme spochybniť správnosť výberu vojenského riešenia na naplnenie politických cieľov, vzhľadom na to, že Hizballáh vyšiel z vojny posilnený a že jedinými hmatateľnými výsledkami boli pošramotená reputácia izraelskej armády a devastácia južného Libanonu.
Útok na pásmo Gazy tieto otázky opäť nastolil. Potvrdil prechod od vojny medzi štátmi k zrážke medzi štátom a ozbrojeným hnutím a nahradil slovo „vojna“ slovom „zločin“. Izrael spravil všetko pre skreslenie tohto obrazu tým, že primäl médiá a diplomatov, aby sa zaoberali výlučne jednou otázkou medzinárodného práva – bolo či nebolo jeho použitie sily „neúmerné“? Lenže takto postavený problém zastiera podstatnú otázku: mal izraelský útok z právneho hľadiska skutočne „obranný“ charakter?
Vyšetrenie okolností, za ktorých sa útok udial, nás núti odpovedať negatívne. Dočasné prímerie medzi Izraelom a Hamasom, v platnosti od 19. júna 2008, pomohlo znížiť takmer na nulu násilie na „hranici“. Islamské hnutie viackrát ponúklo predĺžiť prímerie na dobu desať rokov. V rozhodujúcej miere nebolo narušené ostreľovaním raketami, ale izraelským leteckým útokom, ktorý 4. novembra 2008 zabil šesť palestínskych bojovníkov.
Inými slovami, Izrael nemal žiadny motív, ktorý by mu umožňoval spustiť vojenskú akciu v rámci legitímnej sebaobrany, keďže nebol napadnutý a existovali vierohodné diplomatické alternatívy, ktoré sa dali využiť (tak, ako to ukladá Charta OSN). Právna debata by sa teda nemala sústrediť na „neúmernosť“ útoku na pásmo Gazy – útok zjavne neúmerný bol – ale na to, či nebol zakázaný Chartou, nakoľko nešlo o sebeobranu, a teda či nehovoríme o zločine proti mieru, ktorý norimberský tribunál opísal ako „najvyšší“ zahrňujúci všetky ostatné.
V kontexte Gazy je ťažko rozlišovať medzi vojnou a zločinom, nakoľko ide o uzavretú, husto zaľudnenú zónu, kde sa nutne miešajú ozbrojení rebeli s civilným obyvateľstvom. Pokiaľ však izraelské útoky na pásmo Gazy a odveta Hamasu, najmä ostreľovanie raketami, presiahli hranice regulárneho boja, nemôžeme obe strany vnímať ako rovnako zodpovedné. Izrael spustil operáciu v pásme Gazy bez seriózneho právneho základu, pričom je zodpovedný za najväčšie škody a utrpenia spôsobené civilnému obyvateľstvu. Vojenský postup koncipovaný ako „potrestanie“ pásma Gazy bol už vo svojom princípe zločinný – porušil vojnové zákony a vyústil do zločinov proti ľudskosti.
Ale je tu aj ďalší prvok, ktorý posiľuje obvinenie z agresie. Blokáda, pod ktorou sa už 18 mesiacov v momente začatia izraelských útokov obyvatelia pásma Gazy nachádzali, sa rovnala ich hromadnému potrestaniu (a teda porušeniu článkov 33 a 55 Štvrtého ženevského dohovoru, ktorý určuje správanie sa okupujúcej mocnosti voči civilnému obyvateľstvu). Táto politika bola všeobecne odsúdená a odmietla sa ako zločin proti ľudskosti a závažné porušenie medzinárodného humanitárneho práva. Spôsobila vážne nedostatky vo výžive a psychické traumy medzi civilným obyvateľstvom, kvôli čomu bolo mimoriadne zraniteľné pri operácii „šok a des“, ktorá predstavovala izraelskú ofenzívu po súši, mori a vo vzduchu.
Túto zraniteľnosť počas prudkých útokov na úzke pásmo Gazy ešte cynicky zvýraznila nemožnosť civilného obyvateľstva nájsť útočisko. Iba dvesto manželkám cudzieho pôvodu bolo udelené povolenie opustiť územie, čo len dosvedčilo kriminálny charakter uzatvorenia detí, žien, starých ľudí, hendikepovaných a chorých do bombardovanej zóny, o etnickej diskriminácii už ani nehovoriac, nakoľko odísť mohli iba nepalestínske ženy. Po prvý raz v čase vojny sa obyvateľstvu odoprela aj možnosť stať sa utečencom.
Ďalšie zločiny sa udiali v teréne. Svedectvá, ktoré zozbierali ochrancovia ľudských práv, spomínajú streľbu na civilné terče, znemožnenie prechodu zdravotníckej pomoci ku zraneným Palestínčanom a blokovanie ambulancií. Objavili sa riadne zdokumentované sťažnosti, ktoré vyčíslili dvadsať prípadov, keď izraelskí vojaci strieľali na deti a ženy vztyčujúce biele vlajky. Ďalšie obvinenia sa týkajú používania fosforových bômb v obývaných zónach ako aj používania novej obzvlášť krutej zbrane, známej pod názvom DIME (Dense Inert Metal Explosive), ktorá vybuchuje takou silou, že trhá telá na kúsky.
Tieto podozrenia z vojnových zločinov sa môžu vyjasniť len na základe dôkladných vyšetrovaní, ktoré umožnia určiť, či je možné súdne prenasledovať ich páchateľov, tých, ktorí ich nariadili a izraelských politických predstaviteľov. V tomto kontexte bude potrebné preštudovať sťažnosti Izraela týkajúce sa ostreľovania civilných terčov raketami a proti bojovníkom Hamasu, ktorí mali použiť „ľudské štíty“.
Ale obvinenie z vojnových zločinov stojí na pevných základoch aj bez ďalších vyšetrovaní. Najzávažnejšie podnety sa týkajú blokády pásma Gazy, kriminálneho a neobranného charakteru samotného útoku a oficiálnej politiky (napríklad izolácie civilného obyvateľstva vo vojnovej zóne). Ešte pred tým, ako sa začne diskutovať o možných spôsoboch, ako prinútiť Hamas skladať účty, si obvinenia voči nemu vyžadujú viac vyšetrovania a právnej expertízy.
Bezprostredne sa vynárajú viaceré otázky. Stane sa debata o izraelských vojnových zločinoch čisto formálnou záležitosťou? Existuje šanca, že by sa obvinenia dostali do súdneho procesu, aby sa z nich vyvodili dôsledky? Aké právne mechanizmy použiť? V každom prípade sú obavy izraelskej vlády natoľko silné, že sa oficiálne angažovala do ochrany zodpovedných pred všetkými obvineniami z vojnových zločinov.
Asi najlogickejšie by bolo dovolať sa právomoci Medzinárodného trestného tribunálu (MTT) vytvoreného v roku 2002. Hoci bol prokurátor vyzvaný zvážiť túto možnost, je málo pravdepodobné, že by takáto žiadosť mala úspech: Izrael nie je signatárom zmluvy, Palestína nie je štát a nepodieľa sa na štatúte MTT – aspoň zatiaľ: palestínska autorita, tak trochu prekvapivo a neskoro, až po dočasnom prímerí z 19. januára, hľadala spôsob, ako sa pripojiť k zmluve z Ríma, ktorá zriaďuje MTT.
Aj keby sa jej kandidatúra akceptovala – čo je málo pravdepodobné – dátum pripojenia k zmluve by určite nedovolil začať právne úkony na predchádzajúce udalosti. Okrem toho je isté, že Izrael nebude spolupracovať s MTT, či už by to bolo na získanie dôkazov, predvedenie svedkov alebo podozrivých, čo by samo osebe stačilo na znemožnenie procedúry, aj keby sa všetky ostatné prekážky odstránili.
Druhou možnosťou by bolo preskúmať cestu, po ktorej sa vybrala Bezpečnostná rada OSN v 90. rokoch, keď ad hoc ustanovila medzinárodné trestné tribunály za účelom vysporiadania sa s vojnovými zločinmi spojenými s rozbitím bývalej Juhoslávie a s masakrami, ktoré sa udiali v Rwande v roku 1994. Túto perspektívu, zdá sa, blokujú Spojenými štáty americké a možno aj ostatní európski členovia disponujúci právom veta.
Teoreticky je možné, vzhľadom na svoje právomoci v oblasti ľudských práv a na to, že už v minulosti vytvorilo subsidiárne orgány (článok 22 z Charty), aby Valné zhromaždenie vykonávalo paralelnú autoritu. Ale hoci je podobný scenár už na stole, pomery síl na pôde OSN ho robia len ťažko priechodným. Tlak občianskej spoločnosti by veľmi pomohol, najmä ak Izrael pokračuje v blokáde pásma Gazy a odmieta odpovedať na mnohé výzvy, napríklad aj od amerického prezidenta Baracka Obamu, na otvorenie prechodov.
Ale ani takýto tribunál by nemohol fungovať bez vysokého stupňa spolupráce s vládou krajiny, ktorej predstavitelia a vojaci sú rovnako ako v prípade bývalej Juhoslávie a Rwandy, obvinení. Izraelská moc by však určite kládla prekážky aktivitám medzinárodnej inštancie poverenej vyšetriť jej vojnové zločiny.
Navzdory emóciám verejnej mienky, politická vôľa na stíhanie Izraela na medzinárodnej úrovni, či už na pôde OSN alebo mimo nej, chýba. Geopolitická realita je stavaná na logike „dvojakého metra“. Jedna vec je trestne stíhať Saddáma Hussajna či Slobodana Miloševiča, druhá vec je postaviť pred súd Georgea W. Busha alebo Ehuda Olmerta. Od čias norimberských procesov platí beztrestnosť pre tých, ktorí konajú v záujme mocných a neporazených štátov. A v blízkej budúcnosti týmto stavom zrejme nič neotrasie, čo značne zoslabuje dosah medzinárodného práva ako nástroja svetovej spravodlivosti.
V týchto podmienkach by najpresvedčivejšie opatrenie spočívalo v odvolaní sa na princíp „univerzálnej právomoci“ v kombinácii s oprávnením národných tribunálov na prenasledovanie určitých kategórií vojnových zločinov. Takáto legislatíva existuje pod rôznymi formami vo viac než tucte krajín zahrňujúc Španielsko, Belgicko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a USA. Navzdory politickému tlaku na vládu na zmenenie trestného práva tak, aby sa obdobný zámer nemohol uskutočniť za fyzickej neprítomnosti obžalovaných v Španielsku prijali žalobu voči viacerým vysokým dôstojníkom izraelskej armády.
Ide o ten istý postup, ktorý umožnil jednému zo španielskych súdov v roku 1998 obviniť bývalého čílskeho diktátora Augusta Pinocheta. Po zatknutí vo Veľkej Británii napokon potvrdila väčšina sudcov Hornej komory parlamentu, teda najvyššieho súdu v krajine, povinnosť jeho vydania. Napriek tomu Pinochet nebol nikdy vydaný a do Čile sa vrátil s tým, že zdravotný stav mu neumožňoval znášať proces. Zomrel, keď už bolo v jeho krajine trestné konanie voči nemu zastavené.
Skrátka: vyšetrovať vojnové zločiny vykonané v pásme Gazy v rámci medzinárodných súdnych inštancií sa dá len ťažko predstaviť a na národnej úrovni je potrebné počítať s vonkajším tlakom, tak ako sme tomu boli svedkami pred rokom, keď nemecké tribunály odmietli začať trestné stíhanie proti bývalému americkému ministrovi obrany Donaldovi Rumsfeldovi kvôli mučeniu napriek jasným dôkazom ako aj istote, že v USA nebude stíhaný.
Okrem toho je výkon univerzálnej právomoci nevyspytateľný, keďže je v prípade žiadosti o vydanie závislý buď na spolupráci s vládami alebo na možnosti zatknutia podozrivého na území štátu, ktorý ho stíha. Ale aj napriek týmto obrovským prekážkam sa myšlienka univerzálnej právomoci zdá ako najsľubnejší prístup. Totiž aj bez formálneho obvinenia, už samotná hrozba jednotlivcovi podozrivému z vojnových zločinov sťažuje cestovanie a značne škodí politickej povesti dotknutej krajiny.
Samozrejme, teoreticky ostáva možné, že by izraelské tribunály začali trestné stíhanie aspoň proti činom jednotlivcov spáchaných na bojovom poli, ako je streľba na vzdávajúcich sa civilistov. Uznávané organizácie pre ochranu ľudských práv, ako napríklad izraelská Bet Tselem za týmto účelom zhromažďujú dôkazy a argumentujú, že izraelská iniciatíva by v tomto smere prevýšila medzinárodné výzvy na vyvodenie trestnej zodpovednosti. Aj keby iniciatíva nemala žiadne konkrétne dopady, prinajmenšom potvrdí ideu, že dané zločiny je potrebné stíhať na pôde iných inštancií.
Aj iniciatívy občianskej spoločnosti môžu viesť k vytvoreniu jedného či viacerých tribunálov s čisto symbolickou, ale nezanedbateľnou úlohou. Tribunály podobného druhu uzreli svetlo sveta počas vojny vo Vietname, keď matematik a filozof Bertrand Russell zostavil tzv. „Russellov tribunál“. Stály Tribunál národov so sídlom v Ríme odvtedy zorganizoval viac ako 20 zasadnutí o rôznych prípadoch, s ktorými sa ani OSN, ani žiadna vláda nikdy nebude zaoberať.
V roku 2005 sa v Istanbule konal svetový súd pre Irak, na ktorom bolo vypočutých päťdesiatštyri svedkov a zostavil sa ohromujúci vyšetrovací spis. Jeho porota na čele s indickou spisovateľkou Arundhati Royovou spísala Deklaráciu svedomia odsudzujúcu USA a Veľkú Britániu za inváziu a okupáciu Iraku a označila zodpovedné osoby z týchto krajín, voči ktorým je potrebné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť. Tento čin mal značný ohlas najmä na Blízkom východe. Západné médiá podobné podujatia napádajú alebo ignorujú, nakoľko ich hodnotia ako zaujaté a právne nezáväzné, pričom prehliadajú, že pri absencii oficiálnej procedúry vypĺňajú prázdno a predstavujú zaujímavú formu nenásilnej akcie proti vojne.
Zostáva nám nástojčivá otázka, či sú obavy vznikajúce v súvislosti s vojnovými zločinmi, ktorých sa Izrael dopustil v pásme Gazy dôležité, a ak áno, prečo. V hre je niečo, čo by bolo možné nazvať „druhou vojnou“: vojna legitimity, ktorá skôr než výsledky na bojisku rozsudzuje bojujúcich. USA počas vojny vo Vietname vyhrali mnohé bitky, napriek tomu ju prehrali. Francúzsko postihlo rovnaký osud pár rokov predtým v Indočíne a v Alžírsku a Sovietsky zväz sa tomu tiež nevyhol v Afganistane. Aj iránsky šách padol, tak ako režim apartheidu v Juhoafrickej republike, kvôli prehre vojny legitimity.
Izrael je pred formálnymi súdnymi procesmi určite v bezpečí. Ale bude sa musieť vysporiadať s následkami obvinení vznesených proti nemu čoraz širšou časťou svetovej verejnej mienky, ktoré už dnes výrazne menia tvár izraelsko – palestínskeho konfliktu.
Širokou verejnosťou zdieľané vnímanie zločinného charakteru jeho aktivít podnietilo ľudí z celého sveta navrhovať kampane na bojkot, stiahnutie investícií a sankcie. Táto mobilizácia vytvára tlak na vlády a podnik a prehodnotenie svojich záväzkov voči Izraelu. Pomáha pripomenúť legitimitu palestínskej myšlienky a odkazuje na medzinárodnú kampaň, ktorá značnou mierou prispela k odstráneniu apartheidu v JAR. Fakt, že Palestínčania vyhrali vojnu legitimity ešte nezaručuje, že v nadchádzajúcich rokoch získajú nezávislosť. Ale celkom určite, tak alebo onak, zmení politickú rovnováhu.
Autor je emeritným profesorom medzinárodného prava na Princentone. pre OSN pôsobil avo vyšetrovacej komisii, ktorá skúmala porušovanie ludských práv Izraelom v pásme Gazy. V 2008 bol vymenovaný za špeciálneho spravodajcu OSN pre túto oblasť.
zdroj: http://www.jetotak.sk/le-monde-diplo/prehral-izrael-vojnu-legitimity
Žádné komentáře:
Okomentovat