Jún 2009 by mohol vojsť do dejín aj ako okamih, kedy vypukla prvá bitka o planétu Zem. Nebolo to mediálne atraktívne bojisko, keďže neposkytovalo ani toľko príležitostí na emócie ako smrť Michaela Jacksona, ani priestor na moralizovanie ako voľby v Iráne. Vlastne sa nič nestalo (súdiac podľa tradičného ne-záujmu našich médií), iba hŕstka peruánskych Indiánov zdvihla kopije proti klčovaniu amazonského dažďového pralesa a desiatky z nich za to zaplatili vlastným životom.
Jún 2009 by mohol vojsť do dejín aj ako okamih, kedy vypukla prvá bitka o planétu Zem. Nebolo to mediálne atraktívne bojisko, keďže neposkytovalo ani toľko príležitostí na emócie ako smrť Michaela Jacksona, ani priestor na moralizovanie ako voľby v Iráne. Vlastne sa nič nestalo (súdiac podľa tradičného ne-záujmu našich médií), iba hŕstka peruánskych Indiánov zdvihla kopije proti klčovaniu amazonského dažďového pralesa a desiatky z nich za to zaplatili vlastným životom.
. Bol to historicky nezvyčajný konflikt. Nebojovalo sa v ňom primárne o slobodu, o etnické práva, o konkrétne územie. Povstanie vzniklo na obranu prírodného dedičstva jedného z najrozmanitejších kútov našej planéty. Bojovalo sa o to, či na mieste dažďového pralesa bude aj o pár rokov jedinečná, nenahraditeľne bohatá fauna a flóra alebo ropné vrty, diaľnice a lomy na ťažbu minerálov.
Zdôrazňovať význam dažďových pralesov pre život na Zemi by malo byť medzi dospelými ľuďmi také banálne ako vysvetľovať im, načo má človek pľúca. Napriek tomu peruánska vláda predviedla typicky demagogickú hru politických elít, ktoré sa usilujú podsunúť verejnosti akúsi reklamnú verziu na koniec sveta – prírodné bohatstvo je vraj majetkom celej krajiny, nielen hŕstky necivilizovaných domorodcov a jeho využitie zlepší ekonomickú situáciu a životnú úroveň všetkých občanov. Nezmyselnosť tejto argumentácie musí byť na prvý pohľad zrejmá aj laikovi. Sú to totiž práve Indiáni, ktorí sa usilujú zachrániť prírodné bohatstvo nielen pre všetkých žijúcich, ale dokonca aj pre budúce generácie a je to peruánska vláda, ktorá pomáha nadnárodným koncernom drancovať Amazóniu pre ich súkromné zisky. Bez akejkoľvek konzultácie s miestnym obyvateľstvom predala časť svetového prírodného dedičstva hŕstke bohatých firiem. Protesty medzičasom začalo podporovať nielen viac ako 600 tisíc amazonských Indiánov, ale aj odbory, katolícka cirkev a široké masy ľudí. Argumentácia prezidenta Alana Garcíu, že ide len o nereprezentatívnu vzorku rebelov, sa rozpadla na prach. Preto použil osvedčenú stratégiu mocných používanú najmä od začiatku tohto tisícročia a označil vzbúrencov za teroristov a nepriateľov štátu, ktorí sa uchýlili k násiliu. Lenže, ako kedysi povedal Isaac Asimov, násilie je prvým východiskom neschopných a posledným východiskom bezmocných.
Nasadenie armády a ťažkej techniky voči domorodcom s kopijami a krvavé potlačenie zúfalej snahy o zastavenie výpredaja Amazónie má vysokú výpovednú hodnotu tak o charaktere tohto sveta, ako aj o smere, ktorým sa uberá. Prezident pochádza z vládnej strany, ktorá si hovorí revolučná a ľudová, ktorá je členom Socialistickej internacionály a ktorá sa priam zadúša rétorikou o rovnosti ľudí. V skutočnosti nám podáva dôkaz, aké smiešne je delenie na ľavicu a pravicu v režime, ktorý ovládajú nadnárodné korporácie a politické elity im robia servis. Politiku štátu v skutočnosti neurčujú demokraticky zvolení predstavitelia, ale zoskupenia investorov, ktorí sa združujú pre nejaký spoločný záujem. Ak za tejto situácie vládni predstavitelia používajú voči občianskym aktivistom nudnú formulku, že ich nikto nevolil, treba pripomenúť, že ich legitimita je oveľa vyššia ako legitimita obchodných kruhov, ktoré tiež nikto nevolil, a napriek tomu dennodenne ovplyvňujú rozhodnutia štátu. Dlhodobé záujmy sa nezohľadňujú, zodpovednosť sa odkladá a schopnosť spoločnosti reagovať na problémy sa ustavične znižuje. Ľudské práva ustupujú korporatívnym záujmom, pričom sa zvyšujú náklady na volebné kampane, bujnie korupcia a finančné škandály, narastá čierna ekonomika. Politická scéna sa už dávno zmenila na arénu nízkych pudov a jej aktéri ako vyslanci obchodných záujmov plnia úlohu atraktívnych vyjednávačov s verejnosťou. Kto za tejto situácie stelesňuje demokratické ideály a tradície?
Už to dávno nie sú parlamenty. Únava z demokracie je citeľná na celom svete. Volebná účasť dlhodobo dramaticky klesá, ale tento trend nevyvoláva nijaké politické dôsledky. Získať moc je dôležitejšie ako získať legitimitu. V čase veľkých kríz, akou je aj tá súčasná, klesá politicky paradoxne, ale historicky odôvodnene najmä vplyv ľavice. Ak na súčasnej situácii dokáže niečo šokovať z politologického hľadiska, tak je to fakt, že ľavica nepriniesla nielen systémové východiská zo súčasnej krízy, ale ani jej presvedčivú analýzu. V podstate ponúka iba upravenú verziu pravicových riešení, teda akúsi spomalenú cestu do pekla. Inými slovami, kríza zastihla ľavicu nepripravenú, myšlienkovo vyprázdnenú a aj preto nenapáda patologické znaky tohto systému, ale snaží sa ich zamaskovať heslami z minulého storočia. To nevyhnutne vedie k sklamaniu tradičného elektorátu. Premiér Fico sa síce po voľbách do Európskeho parlamentu chvastal, že Smer je jedinou ľavicovou stranou, ktorá vyhrala v EÚ voľby, v skutočnosti ich však vyhral práve preto, že ľavicou nie je, že vsadil na nacionálno-sociálny populizmus, ktorý má oveľa bližšie k maďarskému FIDESZu ako k nemeckým alebo španielskym socialistom.
To, že Európou čoraz hlasnejšie pochodujú pravicoví extrémisti s mimoriadne povzbudeným sebavedomím, nie je nejakým historickým excesom, ale prirodzeným dôsledkom zlyhania liberálnej demokracie, frustrácie z jej neschopnosti odpovedať na naše skutočné otázky, z jej snahy zavrávať naše znepokojenia, z jej nastavenia zamietať všetky alternatívne koncepcie ideologickým rozhodnutím. Príťažlivosť extrémistov nespočíva v ich agresivite, ale v schopnosti vzbudiť u ľudí dojem, že je k nim konečne niekto úprimný, že sa nevykrúca a ponúka priamočiare riešenia. Je to ten istý model, aký poznáme už z tridsiatych rokov minulého storočia. A hoci dejiny sa nikdy neopakujú v tej istej podobe dvakrát, kto ťaží zo súčasnej situácie najviac, je na prvý pohľad zrejmé.
Demokratické ideály však nereprezentujú ani tzv. profesionálni ľudskoprávni aktivisti zo špeciálnych politických think-tankov napojených či už priamo alebo nepriamo na štátny rozpočet USA – a tomu zodpovedá aj ich agenda. Vedia sa oduševniť za ľudské práva na Kube, Bielorusku alebo v Číne, ale blahosklonne prehliadajú zahraničnú pomoc, ktorú ich štedrí sponzori poskytujú autoritatívnym režimom v Saudskej Arábii, Pakistane, ale aj v Gruzínsku či stredoafrickým alebo stredoamerickým diktatúram. Títo ľudia sú schopní organizovať finančnú zbierku pre rodinu väzneného kubánskeho disidenta, ale jedným dychom oslavujú krvavú zahraničnú politiku Georga Busha a bagatelizujú či dokonca schvaľujú mučenie väzňov na základni Guantánamo či vo väznici Abú Ghrajb. Tomuto typu aktivistov v skutočnosti neprekáža porušovanie ľudských práv, ale ich ideologická podoba. Napokon, neplatí to len pre aktivistov. Len v svete, ktorý uznáva skôr idoly ako ideály, je možné počuť bývalého ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana, ako celkom vážne vyčíta svojmu nástupcovi, že k veľkým štátom (rozumej k Číne) sa netreba správať servilne, inak si vás nebudú vážiť. Pripomeňme si, že hovoríme o tom istom Eduardovi Kukanovi, ktorý 6. februára 2003 v parlamente oduševnene obhajoval pripojenie sa Slovenska ku „koalícii ochotných“, ktorá o mesiac neskôr prepadla Irak, slovami o tom, ako veľa dlžíme svojim americkým priateľom.
Najväčšia globálna hrozba pre demokraciu dnes neprichádza zo Severnej Kórey, Kuby alebo nebodaj Venezuely. Najväčšia hrozba prichádza zvnútra západnej civilizácie, ktorá jej princípy prestáva brať vážne. Byť demokratom neznamená byť lojálny k západnej civilizácii, ale byť lojálny k spravodlivosti. V tomto zmysle ide o svetoobčiansky princíp. Klčovanie dažďových pralesov v Amazónii, zneužívanie detskej práce v južnej Ázii, hladové protesty v 37 štátoch sveta – to všetko by malo vyvolať vlnu solidarity s ľuďmi bojujúcimi proti bezpráviu, s ľuďmi, ktorí sa dennodenne zasadzujú za vlastný dôstojný život, s ľuďmi, ktorí sú slabí a ktorých hlas nepočuť, pretože práve oni vždy vznášali historický nárok na demokraciu. Podpora demokracie nevychádza z Oválnej pracovne Bieleho domu, z Európskeho parlamentu alebo z mainstreamových médií. Tam sídli moc, nie túžba po rovnoprávnosti. Podpora demokratických ideálov vychádza z radov bežných ľudí, ktorí majú skúsenosť s vlastným zápasom za svoje práva, ktorí chápu demokraciu ako spôsob života, ktorí sa ju naučili obhajovať individuálnym prístupom. Presvedčenie o schopnosti každej ľudskej bytosti mať kontrolu nad svojím vlastným životom bez donucovania a zneužívania zo strany druhých, presvedčenie o schopnosti človeka inteligentne konať, ak má na to vhodné podmienky, sú najviac prehliadanou kvintesenciou demokracie. Ako upozorňoval americký filozof John Dewey, ak túto vieru odmietame ako utopickú, napádame samotnú podstatu demokratickej spoločnosti. Demokracia môže byť totiž reálnou iba vtedy, ak je každodennou súčasťou našich životov, ak sa prejavuje nielen v politike, ale aj v pracovných vzťahoch či v obchode. Kým sa nezbavíme návyku uvažovať o demokratických formách spoločnosti len ako o inštitucionálnom usporiadaní, demokracia zostane skôr mravným ideálom ako skutočnosťou osobného života.
Obávam sa, že amazonskí Indiáni nám predviedli akúsi futuristickú generálku ozajstných zápasov o podobu tohto sveta, bezmocnej vzbury ľudí proti neznesiteľnej mocenskej mašinérii, ktorá sa oháňa ich menom. Možno nie je náhodné, že práve oni medzi prvými pochopili, že tak, ako zdroje našej planéty nie sú bezhraničné, ani naše túžby nemôžu byť bezhraničné. V peruánskom pralese neumierali ľudia len za fliačik svojej pôdy. Bojovali za hladných z rovníkovej Afriky, za zúfalých z tichomorských ostrovov postihnutých klimatickými zmenami, za zneužívané deti z brazílskych plantáží, za sužovaných vojnami z Blízkeho východu, bojovali za lososy na Aljaške a veľryby v Atlantiku, za vzduch nad Manhattanom a ľadovce z Antarktídy. Bojovali o to, aby posledné slovo o osude tejto planéty mohli mať tí, ktorí na nej žijú. Hlas ľudu nezaznel z parlamentu. Hlas ľudu zaznel z pralesa a držal v ruke kopiju. Strašný, až fatálny obraz budúcnosti, ktorá chce ubrániť demokraciu pred jej nositeľmi.
(vyšlo v týždenníku Žurnál č. 27/ 2009)
zdroj: http://www.jetotak.sk/editorial/bitka-o-planetu-zem
9.7.2009
Žádné komentáře:
Okomentovat