Právna analýza zásahu v Šarišských Michaľanoch
Dňa 8.8. 2009 sa v Šarišských Michaľanoch konala akcia, ktorá mala za cieľ poukázať na problém cigánskej kriminality. Zhromaždenie nebolo oficiálne ohlásené, zakázané ani rozpustené. Nakoniec boli jeho účastníci rozohnaní za použitia značného množstva sily, ba až brutality zo strany polície. Na základe dostupných informácií možno jasne konštatovať, že zo strany štátu a územnej samosprávy bolo učinených viacero opatrení, ktoré odporujú platnému právu Slovenskej republiky.
Prehľad situácie
Zhromaždenie bolo nahlásené na 13. hodinu pred obecným úradom v Šarišských Michaľanoch. Väčšina účastníkov sa však k obecnému úradu ani nedostala, pretože boli políciou presmerovávaní k areálu štadiónu. Tento priestor pre demonštrantov „vyhradil starosta obce". Po príchode Mariana Kotlebu a ďalších účastníkov sa dav snažil dostať z areálu štadióna, pričom polícia toto zamietla s tým, že účastníci blokujú premávku (hoci počas vyjednávania s políciou prešli danou cestou len 2 autá, ktorým demonštranti prejazd umožnili). Sama polícia však už od rána presmerúvala premávku v Šarišských Michaľanoch.
Účastníci sa teda presunuli na štadión, pretože nechceli vyvolávať konflikty s políciou, a tak sa radšej podriadili aj nezákonnej alebo minimálne pochybnej výzve (ako je uvedené ďalej). V areáli štadióna odzneli prejavy a nasledovala konfrontácia so zástupcom obce - dostavil sa sám starosta. Keď on ani polícia neboli schopní dať zhromaždeným odpoveď na to, ako chcú riešiť otázku kriminality, rozhodli sa zhromaždení protestovať až dovtedy, kým sa vládne orgány nevyjadria k celej situácii.
Po niekoľkých desiatkach minút sa niekoľko policajtov priblížilo k M. Kotlebovi a oznámili mu, že sa dopustil priestupku na úseku zhromažďovacieho práva. Následne ho začali predvádzať, na čo účastníci zhromaždenia sformovali živý múr, aby s nimi nemohli odísť, ktorý ale polícia rozbila. Nasledovalo ďalšie vyháňanie, vytláčanie, zadržiavanie a bitie zo strany polície. Zhromaždenie stále nebolo rozpustené. Pri zadržiavaní Mariana Kotlebu niektorí účastníci zhromaždenia hádzali po policajtoch fľaše, pričom je pravdepodobné, že šlo o nasadených provokatérov (argumenty sa uvádzajú nižšie). Na to prišla od polície - ktorá len nedlho predtým účastníkov do areálu štadióna tlačila - výzva opustiť areál.
Po vytlačení z areálu štadióna boli účastníci ešte vytláčaní niekoľko stoviek metrov po ceste okolo železničnej stanice za použitia vodného dela. Pri prechode okolo násypu už mnohým účastníkom praskli nervy z neustáleho protiprávneho (alebo tak vnímaného) konania polície a zahadzovali policajtov kameňmi, čo malo skôr význam symbolického protestu, vzhľadom na veľkosť kameňov a výzbroje a výstroje polície.
Za celý čas nebolo zhromaždenie oficiálne rozpustené predstaviteľom obce ani Policajného zboru v službe.
Presmerovanie účastníkov na štadión, „vyhradenie priestoru na zhromaždenie", príkaz opustiť štadión
Podľa Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pre občanov platí, že každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. (čl. 2, ods. 2) Občania majú okrem toho základné práva a slobody, medzi ktoré patrí právo na slobodu pohybu (čl. 23, ods. 1), pokojné zhromažďovanie (čl 28, ods. 1) a sloboda prejavu (čl. 26, ods. 1).
Už pred príchodom väčšiny účastníkov sa Eugen Korda zo SME pýtal policajnej hovorkyne Magdalény Fečovej: „Tých ľudí, čo sú tam na štadióne, nechceli pustiť pred obecný úrad. Polícia na to nemá zákonné právo ich proste takto obmedziť. Prečo ste ich poslali sem [do areálu štadióna]?" Fečová odpovedala, že si musí „zmonitorovať situáciu" a vyjadrí sa potom. Od tohto bodu bolo na nej badať po zvyšok rozhovoru s médiami značnú neistotu. Nič nenasvedčuje tomu, že by k tejto veci neskôr, po „zmonitorovaní situácie", podala oficiálne stanovisko (po tomto jej vyjadrení sa ďalší zástupca polície k tomtu počínaniu vyjadril, ako je uvedené nižšie).
Ako E. Korda správne poukázal, polícia (ani obec) nemá právo „vyhradiť priestor", kde sa má konať isté zhromaždenie. Žiadny zákon takéto oprávnenie neposkytuje. Obec má právo rozpustiť zhromaždenie, ak nastanú zákonom presne vymedzené dôvody, ktoré ale nenastali. Tohto si boli evidentne vedomí aj samotní zástupcovia verejnej moci, pretože zhromaždenie nerozpustili. Tým pádom ale konali zjavne protiprávne, pretože účastníkov zhromaždenia, ktoré nebolo rozpustené, nemôžu vyzývať, aby sa rozišli. Najmä by však takáto výzva nemala žiadnu právnu záväznosť pre účastníkov. Takúto výzvu by bolo možné považovať s ohľadom na kontext jej použitia za zneužitie právomoci verejného činiteľa (§ 326 trestného zákona).
Teoreticky by sa polícia mohla odvolať na svoje oprávnenie podľa § 27 zákona o policajnom zbore „zakázať vstup na určené miesto alebo prikázať zotrvanie na určenom mieste". Toto oprávnenie však možno použiť len na nevyhnutný čas a len ak je to zároveň „nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných osôb". Na zhromaždení však nedochádzalo k ohrozovaniu žiadnej z týchto hodnôt (minimálne v danom čase). Skutočnosť, že polícia sa ani vo svojom neskoršom vyhlásení, ani na mieste neodvolala na toto ustanovenie, svedčí o tom, že si je sama vedomá, že v tomto prípade nebolo aplikovateľné.
Keď sa policajti chystali tlačiť zhromaždených smerom na štadión, M. Kotleba sa dožadoval vysvetlenia, podľa akého zákona, akého paragrafu polícia koná. Bránil odvolávaním sa na spomínané ústavné princípy: „Pokiaľ viem, štátny orgán môže robiť len to, čo mu zákon umožňuje. Občan môže robiť to, čo mu zákon nezakazuje. Povedzte nám, podľa akého zákona nás chcete natlačiť na ten štadión." Jediná odpoveď, ktorej sa mu od kukláčov dostalo, bola, že veliteľ zásahu tak prikázal. Avšak, ako už bolo uvedené, zákon o zhromažďovaní ani iný zákon neumožňuje polícii konať tak, ako nakoniec konala.
O istý pokus o zdôvodnenie sa následne pokúsil zrejme najvyššie postavený zástupca polície Mgr. Dušan Sabol, ktorý sa v rozhovore s Kotlebom vyjadril: „Namám problém... Aj takéto neohlásené zhromaždenia sa musia vykonávať v súlade so zákonom o zhromažďovacom práve. Ak keď je proste zhromaždenie neohlásené, starosta môže určiť podmienky, kde sa takéto zhromaždenie, v akom čase a za akých podmienok môže vykonať... Nebudeme ďalej komunikovať a baviť sa o tom."
Ak si však vyhľadáte v zákone o zhromažďovacom práve pojem „starosta", zistíte, že sa v ňom vôbec nenachádza: tento zákon neudeľuje starostovi žiadne práva. Akurát § 4, ods. 3 stanovuje, že obec môže určiť miesto v obci, kde možno konať zhromaždenia, ktoré podliehajú oznamovacej povinnosti, bez oznámenia. Sabol určite nehovoril o tejto kompetencii obce. V žiadnom inom prípade nemá obec ani starosta obce právo „určiť miesto", či „vyhradiť priestor" zhromaždenia - ledaže by sám bol zvolávateľom zhromaždenia...
Skutočnosť, že polícia neodôvodnila riadne svoje konanie (a odmietla diskusiu), hoci na to bola opakovane vyzývaná a bol na to čas, priestor i logický dôvod, možno považovať za narušenie princípu právneho štátu (čl. 1, ods. 1 ústavy). Najmä je ale nepriamym tichým svedectvom o protiprávnom konaní polície.
Podľa zákona o zhromažďovacom práve sa priestupku proti zhromažďovaciemu právu, za ktorý možno uložiť pokutu do 165 eur, dopustí ten, kto „neoprávnene sťažuje účastníkom zhromaždenie prístup na zhromaždenie alebo im v tom bráni" (§ 14, ods. 2, písm b)). Táto formulácia celkom výstižne vyjadruje konanie polície, pričom predstavitelia polície sa zrejme dopustili zneužitia právomoci verejného činiteľa prekročením svojej právomoci (§ 326, ods. 1, písm b) trestného zákona).
Predvedenie Mariana Kotlebu
Polícia vo svojom vyhlásení k akcii uviedla svoje zdôvodnenie predvedenia M. Kotlebu:
„Na základe apelov a výziev p. Kotlebu k vystúpeniam rôznych ním pozvaných hostí sa jednoznačne identifikoval ako organizátor neohláseného stretnutia. Tým sa dopustil porušenia ustanovenia § 14 zák. č. 84/90 o zhromažďovacom práve. Zástupcom polície bol vyzvaný, aby ho nasledoval a podal vysvetlenie. (…) Keďže k uposlúchnutiu výzvy polície nedošlo, bol p. Kotleba predvedený na príslušné obvodné oddelenie policajného zboru k podaniu vysvetlenia."
Zákon o Policajnom zbore dáva policajtovi právo „požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku" (§ 17, ods. 1) a predviesť osobu, ak „bez dostatočného ospravedlnenia alebo bez závažných dôvodov výzve podľa odseku 1 nevyhovie" (§ 17, ods. 2).
Avšak hneď nasledujúce ustanovenie (§ 17, ods. 4) dáva právo osobe odmietnuť vysvetlenie, ak si ním spôsobí nebezpečenstvo postihu za priestupok. Nakoľko polícia sama identifikovala M. Kotlebu ako páchateľa priestupku, nemal žiadnu povinnosť podávať vysvetlenie, a tak ho ani polícia nemohla predviesť za nepodanie vysvetlenia.
Skutočnosť, že M. Kotleba páchal priestupok podľa § 14 zákona o zhromažďovacom práve (zvolanie alebo usporiadanie zhromaždenia, ktoré nebolo ohlásené) nebola jednak dokázaná a jednak vyznieva dosť absurdne (nie je štatutárnym orgánom Slovenskej pospolitosti, na ktorej stránke bolo zhromaždenie zvolané). Ak by sa ale aj dopustil podľa uvedeného ustanovenia priestupku, nedáva to polícii ani obci právo zhromaždenie rozpustiť.
Ako však bolo spomenuté, priestupku proti uvedenému paragrafu sa dosputili skôr príslušníci policajného zboru ako M. Kotleba.
Donucovacie prostriedky policajtov
Počas zhromaždenia bolo proti jeho účastníkom použitých viacero donucovacích prostriedkov. Možno rozlíšiť jednak donucovacie prostriedky používané proti zhromaždeniu ako celku a donucovacie prostriedky používané proti jednotlivým jeho účastníkom. Každý z týchto prípadov by si vyžiadal osobitné posúdenie, na čo nie je dostatok materiálov.
Podľa zákona o policajnom zbore (§ 50, ods. 4) policajt je povinný zvoliť taký donucovací prostriedok, aby „použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku". Podľa ústavy (čl. 13, ods. 4) sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Použitie donucovacieho prostriedku predstavuje jeden z najvážnejších zásahov do ľudských práv a možno konštatovať, že v tomto prípade presiahol podstatu, ktorá bola potrebná. Použitie donucovacieho prostriedku uvedenou intenzitou je celkom zjavne neprimerané, nehovoriac najmä o primitívnom následnom dusení, ktoré bolo vykonané, keď už bol dotyčný spacifikovaný a nekládol, ani nemohol, klásť odpor. V právnej teórii sa takéto počínanie označuje ako policajná brutalita.
Otázka hádzania fliaš a hádzania kameňov
Polícia vo svojom vyhlásení uvádza:
„Počas tejto výzvy [M. Kotlebu o podanie vysvetlenia - uvedené vyššie] členovia Slovenskej pospolitosti a ich prívrženci začali hádzať kamene, fľaše a sklenené poháre do policajtov a aj vyzývajúceho policajta."
Tu treba uviesť, že aj keď na zhromaždení príde k porušeniu zákona, polícia nemá právo zakročiť proti celému zhromaždeniu, ale len ak účastníci podujatia páchajú trestné činy a nápravu nemožno zaistiť iným spôsobom, najmä zákrokom proti jednotlivým páchateľom (§ 54, ods. 6 zákona o Policajnom zbore; § 12 zákona o zhromažďovacom práve).
Z vyhlásenia polície však vyplýva nejasnosť: ak vedela, že útočníci boli členmi Slovenskej pospolitosti, resp. „ich prívrženci", tak je zrejmé, že musela identifikovať konkrétne osoby: nakoľko ideová orientácia neznámeho páchateľa sa rozpoznať nedá (to mi pripomína prípad Daniela Tupého, kedy sa médiá pokúsili o to isté). Ťažko možno všetkých účastníkov zhromaždenia, vrátane napr. mnohých detí, ktoré tam boli, označiť za „prívržencov Slovenskej pospolitosti" - skôr ide o snahu politizovať v policajnom vyhlásení, čo je taktiež neprípustné.
Ak teda polícia poznala konkrétnych páchateľov, prečo proti nim nezasiahla, ale na základe konania menšiny uplatnila kolektívnu vinu na celé zhromaždenie? Ak ich nepoznala, ako pozná ich ideologickú orientáciu, resp., prečo sa tvári, že ju pozná? Koho politickú objednávku tým plní?
Taktiež je potrebné poukázať na podozrenie, ktoré mali mnohí účastníci zhromaždenia: že medzi nimi sú policajní provokatéri, ktorí čakali práve na chvíľu ako snaha o predvedenie M. Kotlebu, kedy „spontánne" začali na políciu hádzať fľaše, čím jej poskytli zámienku konať. Rôzni účastníci zhromaždenia sa vyjadrili, že tých, ktorí fľaše hádzali, neskôr videli v rozhovore s inými policajtmi, alebo zodpovedali popisu kriminálnych policajtov. Tieto skutočnosti nie je možné overiť, ľahko však možno preukázať, že M. Kotleba mnohokrát zdôraznil, že ide o pokojný protest a drvivá väčšina účastníkov sa s tým stotožňovala a aj tak konala.
Hádzanie kameňov sa vyskytlo o niečo neskôr, keď už boli účastníci vytláčaní po obecnej ceste, už mimo štadióna.
Ako už bolo načrtnuté, všetky tieto útoky zo strany demonštrantov sa odohrali až po viacnásobných pochybeniach polície. Mali taktiež skôr symbolický charakter odporu „Dávida voči Goliášovi", keďže vzhľadom na výstroj a výzbroj policajtov spôsobili minimálne škody. Naopak, keď ťažko ozbrojení policajti zasahovali proti neozbrojeným demonštrantom a bili ich, spôsobili im oveľa väčšie zranenia.
Otázka neohlásenia zhromaždenia
Vo vyhlásení polícia hovorí o zhromaždení ako o „neohlásenom a nepovolenom stretnutí". Týmto ako keby sa riadila ešte logikou socialistickej mentality: čo nepovolí štátna alebo verejná moc, je zlé, zakázané, protiprávne, možno to rozpustiť a rozohnať. Otázka nepovolenosti je úplne irelevantná: ústava aj zákon jasne konštatujú, že zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy (čl. 28, ods. 2 ústavy; § 1, ods. 4 zákona o zhromažďovacom práve).
Otázka neohlásenosti má istú právnu relevanciu. Podľa § 14 zákona o zhromažďovaní možno udeliť pokutu tomu, kto „zvoláva alebo usporadúva zhromaždenie bez toho, že by splnil oznamovaciu povinnosť". To je však jediným rozdielom neohláseného zhromaždenia v porovnaní s ohláseným.
Neohlásením zhromaždenia nie je nijak dotknuté právo občanov pokojne sa zhromažďovať. Z titulu, že nejaké zhromaždenie je neohlásené, nemožno ho rozpustiť: iba vtedy, ak by nastali zákonné dôvody, ktoré však nenastali, a zhromaždenie ani rozpustené nebolo. Ak zhromaždenie nie je rozpustené, majú občania právo vykonávať svoje ústavné práva na slobodu pohybu a pokojného zhromažďovania a polícia nemá právo ich vyzývať, aby opustili priestor zhromaždenia, vytláčať, vyháňať, biť, zadržiavať ani predvázať.
Záver
Možno konštatovať nasledujúce skutočnosti:
polícia sa dopustila viacnásobného porušenia zákona;
porušenie zákona obmedzilo samotnú podstatu zhromaždenia a ústavných práv občanov;
zhromaždení národovci (aj iní občania) sa snažili za každú cenu predísť potýčkam s políciou a podriaďovali sa za týmto účelom aj zjavne nezákonným výzvam;
napriek tomu polícia pokračovala v porušovaní zákona, pričom viacerých ľudí neopodstatnene hrubo zbila, minimálne jedného účastníka až do bezvedomia;
útoky na políciu zo strany demonštrantov: prišli, až keď polícia opakovane porušila zákon; boli zrejme aspoň sčasti spôsobené provokatérmi polície; mali skôr symbolický charakter - zranenia, ktoré polícia spôsobila účastníkom neprimeraným a nelegálnym použitím donucovacích prostriedkov, boli značne horšie a časovo predchádzali útokom kameňmi;
konanie polície bolo nemorálne,
za konanie polície by mala byť vyvodená zodpovednosť.
Referencie
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky)
Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve
Zákon č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore
Zákon č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon)
Vyhlásenie polície, ktoré sa objavilo v médiách (napr. http://korzar.sme.sk/c/4966724/policia-rozohnala-protest-extremistov-kotlebu-zadrzala.html)
Peter Minár
zdroj: http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html
12.8.2009
Žádné komentáře:
Okomentovat