Nedávno sme sa vrátili z ciest po svete. Prekvapilo ma, že aj napriek odlišnostiam jednotlivých krajín som všade dostala tú istú otázku:
- Čo Ti šibe?
- Prečo?
- Tak čo sa usmievaš?!
Veľká depresia ovládla ovládla tento svet. Z televízie, internetu, rozhlasu aj novín sa na nás valia hororové vízie budúcnosti. Odborníci na krízu a vojny vo svete nám predstavujú svoje desivé scenáre budúcnosti. Priam sa predbiehajú v závode o to kto z nich skôr predpovedal tento vývoj udalostí. Ako ďalší klinec do rakvy sa dozvieme, že to najhoršie nás ešte len čaká. Vyrojili sa ako huby po daždi. Neviem kde sa zrazu všetci títo odborníci vzali, ale ešte pred rokom som o nich nepočula. Považujú si za svoju občiansku povinnosť nás informovať a predkladať ďalšie a ďalšie negatívne dopady. Nie je to nejaké pomýlené? Nebolo Vašou občianskou povinnosťou informovať nás skôr než k tomu došlo?
Akoby sa z našej planéty vytratila všetka pozitívna energia. Zem obývaná tieňmi so zlomeným duchom. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Toto je naša vyspelá civilizácia.
V porovnaní s domorodcami v pralese, ktorý nepoznajú žiadnu z vymožeností vedy a techniky a žijú šťastne, sme my deti technologickej revolúcie nešťastnými chudákmi.
Nech sa pýtam kohokoľvek čo si o tom myslí odpoveď býva rovnaká:
- sú šťastný, lebo nevedia čo ich čaká.
- Ty to vieš a čo s tým robíš?
- Svet je zlý – býva najčastejšia odpoveď.
Ja tvrdím, že svet vôbec nie je zlý, svet je len taký akým sme mu dovolili svojou ľahostajnosťou aby bol. Všetci sme rovnako vinný. Ustráchaný a ľahostajný voči tomu čo sa deje okolo nás. Nedávno v správach odvysielali reportáž o tom ako zahynul človek po páde na schodoch jedného paneláka. Tragédia v dvoch dejstvách. V prvom zahynul človek. V druhom ho zabila ľahostajnosť. Každý obyvateľ paneláka vypovedal, že okolo štvrtej nad ránom počul na schodisku buchot. Nikto však nevystrčil ani len nos z dverí aby sa pozrel, čo sa deje. Ráno keď išli do práce našli na schodoch mŕtvolu človeka, ktorý vykrvácal.
Kŕmený neustálym strachom o prežitie a budúcnosť s primeranou dávkou otupenosti a bezmocnosti voči tomu čo sa okolo nás deje sa stávame bezmocnými bábkami, ktoré sledujú svoj život zo sedadle v kine s miestom do prvej rady.
Kto nám určil práve takúto úlohu? Ten komu ste to dovolili.
Choroba ktorá zachvátila tento svet sú ľudia so zlomeným duchom. Odpíliť Vaše sebavedomie, obrať Vás o Vaše istoty, o Vašu prácu, o všetko na čo ste museli tak ťažko pracovať dostane na kolená snáď každého.
Prečo teda nevyužiť ten veľký potenciál ktorým sa tak hrdia všetci predkladatelia budúcnosti k tomu aby miesto rozmýšľania nad tým čo všetko zlé nás čaká, keď to tak dobre vedia s odhadom na najbližších x rokov a hrdo sa k tomu hlásia, prečo ho nevyužiť na to aby sme tomu dokázali zabrániť?
Ak sa zlé veci na tejto planéte dejú len vďaka našej neznalosti a ľahostajnosti, čiže s naším tichým súhlasom, potom čo by dokázal pri patričnej informovanosti náš nesúhlas?
Nemusím súhlasiť s každou sprostosťou ktorú mi predložia na tanier ako hotovú vec, nie som bábka na špagátikoch za ktoré poťahujú iný, som slobodný človek ktorý pozná svoje práva a o tom ako sa bude vyvíjať moja budúcnosť mám právo rozhodovať, toto je môj život.
S týmto poznaním mám dôvod sa usmievať.
Žádné komentáře:
Okomentovat